Ozveny z GK I.

Téma: Osobní vydal:

Dovolím si ponúknť vám čitateľom niekoľko osobných postrehov z GK. Chcel by som v nich postupne pokračovať, aj keď zatiaľ neviem, kedy prídu na rad ďalšie diely.

 

Hoci to bola moja tretia návšteva na celosvetovom zasadnutí Generálnej konferencie, atmosféru San Antonia som hltal rovnako intenzívne ako na premiére pred pätnástimi rokmi v Toronte. Bezchybná organizácia (až na nevydarený pokus o elektronické hlasovanie), plynulý priebeh rokovania, a v neposlednom rade schopnosť nasýtiť 5000 ľudí bez veľkých radov a nervozity (o to viac obdivujem Ježiša, ktorý to zvládol aj bez cateringovej spoločnosti). Obdivuhodné.

Emocionálny vrchol konferencie? Posledná sobota, keď spievame o nádeji, ktorá nás adventistov spája. No a prehliadka krojovaných reprezentantov krajín, kde táto duchovná rodinu žije. Hoci kompletný štatistický počet členov cirkvi v našej únii by tvoril iba jednu osminu návštevníkov Alamodomu počas záverečnej soboty, necítili sme sa stratení. Len pre zaujímavosť, na jedného člena cirkvi u nás pripadá približne 1900 adventistov, ktorí žijú za hranicami našej únie. Trochu to bolo vidno. Nachádzali sme sa v bludisku, kde sa hovorilo inými jazykmi, prevládala iná farbu pleti a ľudia pochádzajú z odlišných svetadielov a kultúr. Česi a Slováci tvorili síce „drvivú“ menšinu, ale nebol to dôvod na depresiu. Tvoríme jednu cirkev, máme jedno poslanie a spája nás jeden Pán.

Generálna konferencia však neprináša len pozitívne dojmy a inšpirácie. Sú témy, ktoré nás spájajú, ale aj rozdeľujú. Množstvo kultúr a prostredí, v ktorých cirkev žije aj nanovo sa rodí, prináša aj množstvo rozdielnych pohľadov a reakcií. Tam, kde jedni nadšene tlieskajú, druhí znechutene krútia hlavou. Kde jedni aspoň v duchu kričia nadšené amen nad rečníkovým prejavom, iní hlasito bučia (žiaľ, aj to sa stalo). Sme rozdielni a rozdelení. Nielen v otázke ordinácie žien, ale aj v tom, čo jeme, ako sa obliekame, akú hudbu uprednostňujeme, ako rozumieme jednotlivým slovám vo vieroučných poučkách. Cirkev adventistov, ktorá žije v hierarchických a autoritatívnych kultúrach, bude mať pokušenie preniesť podobné vzťahy aj do vlastnej štruktúry a myslenia. Bude si vyberať vedúcich podľa politických vzorov a s nimi preberá aj ich štýl myslenia, správy, vládnutia, rečníckeho prednesu a v konečnom dôsledku aj spôsobu hlasovania. Naopak, život v sekulárnej kultúre nás vedie k väčšiemu oceneniu kreativity, rozdielnych pohľadov, inovácie a zmien. S väčšou pokorou a menej často vyslovujeme vetu: Toto je Božia vôľa, Pán Boh to vidí takto. Nepoznáme Božiu vôľu pre každý detail nášho života a fungovania sveta a dokážeme pokojne žiť aj s nevyjasnenými biblickými, teologickými, ale aj napr. biologickými a prírodovedeckými otázkami. Berieme Písmo vážne, aj keď sa neriadime vždy jeho doslovným znením. Máme obavy z psychologickej manipulácie pri jeho interpretácii a aj z najmenších náznakov ideologizácie kresťanstva. Nebojíme sa vychádzať z biblických princípov, ktoré hľadáme v spoločných diskusiách a nebojíme sa rozdielnych a opačných názorov. Naše kresťanstvo je civilnejšie a citlivejšie na uplatňovanie demokratických princípov a individuálnych práv členov cirkvi aj spoločnosti.

Cirkev adventistov si vážim za to, že dokázala všetky tieto rozdielne kultúry a vplyvy prekonať a zahrnúť ich pod seba. Stále verím, že v lokálnych komunitách (vrátane divízií a únií) ponúka široký priestor na vlastnú adventistickú identitu, duchovné smerovanie a misijné pôsobenie.  Je to dobrá správa aj pre nás, hoci sme v porovnaní s celosvetovou komunitou skutočne v „drvivej“ menšine. Niet najmenšieho dôvodu na duchovnú depresiu 🙂

 

Žádné komentáře

Zanechej komentář