Záverečné slovo – slávnostná konferencia Brno

Téma: Různé vydal:

Na žiadosť niektorých z vás uverejňujem text svojho záverečného príhovoru na slávnostnej konferencii v Brne.

Vážené slávnostné zhromaždenie, milé sestry a bratia,

dnešná slávnostná sobota je zároveň pripomenutím 100. výročia založenia Česko-Slovenskej únie. V roku 1919 – a zhodou okolností to bolo v Brne ako dnes – vzniklo spoločenstvo niekoľkých združení, z ktorého sa postupne vykryštalizovala súčasná organizačná podoba únie. Česi, Moravania, Slezania a Slováci vytvorili štruktúru cirkvi, ktorá prežila búrlivé politické a národnostné turbulencie obdobia po 1. svetovej vojne, protektorát, Slovenský štát aj obdobie komunizmu. Prežila zákaz činnosti cirkvi, zabavenie všetkého jej majetku (viete si to predstaviť dnes?) a prežila aj rozdelenie Československa v roku 1993. Napriek tomu, že činnosť cirkvi je už 26 rokov organizovaná v dvoch politicky samostatných subjektoch, existuje medzi nami Čechmi a Slovákmi tradične silné duchovné puto a veľmi by som si prial, aby pokračovalo aj naďalej.  

Hovorím to s plnou vážnosťou aj vzhľadom na dve významné rozhodnutia únijnej konferencie. Jedno sa týka zefektívnenia modelu fungovania cirkvi a druhé ordinácie žien do plnej kazateľskej služby. Som si vedomý – a reakcie delegátov na konferenciách dvoch združení na tieto body to naznačujú – že nás čaká neľahká úloha. Predstavitelia únie spolu s výborom únie aj výbormi troch združení budú niesť zodpovednosť za to, ako uvedú spomínané rozhodnutia do praxe tak, aby pritom rešpektovali identitu, špecifiká a odlišnosti jednotlivých združení.

Prajem si, aby napriek rozdielnemu pohľadu na niektoré praktické otázky života cirkvi sme zachovali jej jednotu – organizačnú, vieroučnú i duchovnú. Komunikovali spolu, načúvali si a hľadali spoločný duchovný záujem Česko-Slovenskej únie ako celku. Pretože sme súčasťou celosvetovej cirkvi adventistov, nesmieme zabudnúť ani na našu zodpovednosť voči rozhodnutiam na úrovni divízie a Generálnej konferencie. Zladiť to a nájsť najlepšiu cestu medzi legitímnymi rozhodnutiami vyšších organizačných zložiek a potrebami miestnej cirkvi bude jedna z priorít a možno aj najťažších výziev, ktorým budeme ako únia v ďalšom funkčnom období čeliť.

Moji kolegovia predsedovia združení pred chvíľkou hovorili o svojom obraze cirkvi a o plánoch jednotlivých združení. Je správne vytvárať víziu o smerovaní cirkvi, je správne určovať jej priority a snívať o ideálnom zbore, o ideálnych členoch, kazateľoch a predsedoch. Snívanie sa však nesmie zmeniť na ilúziu a klamné ideály. Nereálne predstavy o kresťanskom spoločenstve už spôsobili nejedno sklamanie a stáli za odchodom mnohých (predovšetkým mladých) ľudí z cirkvi. Koľko členov prežíva bolesť len preto, že sa sklamali v spoluveriacich, koľko nejednoty a rozčarovania panuje medzi nami len preto, že my kazatelia a administrátori máme ďaleko k ideálu. Jedna skupina je sklamaná z toho, že cirkev sa nereformuje tak rýchlo a nie je taká progresívna, ako by si to predstavovali. Ďalší si zase budujú a chránia ilúziu cirkvi 19. storočia, alebo aspoň jej nostalgický obraz spred 40 rokov ako ho poznajú z detstva.

Nemecký teológ Dietrich Bonhoeffer napísal, že Pán Boh nám naše klamné predstavy o ideálnych členoch a ideálnej cirkvi vo svojej milosti zámerne rozbíja. Viete prečo? Pretože sklamanie nad spoluveriacimi, ale aj nad sebou samým je jediná cesta, ako nás privádza k poznaniu, čo je pravé kresťanské spoločenstvo. Je totiž ľahšie milovať klamné ideály a ilúzie o skvelej cirkvi a dokonalom spoločenstve než konkrétnych ľudí, ktorí ju tvoria. Je ľahšie milovať klamné ideály a ilúzie o skvelej cirkvi a dokonalom spoločenstve než konkrétnych ľudí, ktorí ju tvoria.

Kto nemiluje ľudí v cirkvi, kto sa na nich nedíva Kristovými očami, ale viac miluje svoje iluzórne predstavy o nich, stáva sa ničiteľom a hrobárom spoločenstva, aj keby to myslel akokoľvek úprimne a vážne. Nie je to paradoxné?Len sklamaní členovia vytvoria pevné a pravé Kristovo spoločenstvo. Platilo to pre prvých učeníkov, platilo to pre veľké sklamanie v dejinách adventného hnutia a platí to aj pre nás dnes.

Mojím ideálom je sklamaná cirkev, ktorá si je vedomá svojej krehkosti, slabosti a nedokonalosti. Cirkev, ktorú sklamanie zo seba samej vedie k väčšej pripútanosti k jej Pánovi.

Nie sme dokonalé spoločenstvo. Často nevieme, ktorým smerom sa vydať, tápeme a prešľapujeme na mieste a pozeráme do prázdna podobne ako učeníci po Kristovom nanebovstúpení, ktorí zabudli, čo je ich poslaním.

Sk 1,8-11: „A kým uprene hľadeli k nebu, ako odchádza, zrazu pri nich zastali dvaja muži v bielom rúchu a povedali: „Muži galilejskí, čo stojíte a hľadíte do neba?““

Učeníci sa mali vrátiť do Jeruzalema a čakať na zoslanie a na moc Ducha Svätého. Namiesto toho stáli a pozerali sa do neba. Od začiatku potrebuje cirkev tých „mužov a ženy v bielom rúchu“, aby ju postrčili, vyrušili z jej obľúbenej, ale prázdnej činnosti a kládli jej usmerňujúce, pomocné, ale aj prorocké otázky. Môžu to byť členovia v sobotnej škole, na výbore, môžu a mali by to byť teológovia, kazatelia, môžu to byť ženy, muži, ale aj mladí ľudia, na ktorých názoroch a postojoch k cirkvi by nám malo záležať viac než doteraz.

Dvaja muži v bielom sa podobne pýtali žien pri prázdnom hrobe, ktoré sa rozhodli pomazať Ježišovo telo. „Prečo hľadáte živého medzi mŕtvymi?“

Keď Kristovi učeníci a nasledovníci tápu, keď robia presný opak toho, čo by mali, keď sa nevedia zorientovať a pohnúť dopredu, vtedy zaznievajú 2 otázky: „Prečo hľadáte živého medzi mŕtvymi?“ a „Čo tu stojíte a hľadíte do neba?“

Potrebujeme počuť tieto vyrušujúce otázky, pretože nás upozorňujú na potrebu niečo zmeniť. Aby sme (obrazne povedané) nehľadali Krista tam, kde nie je, a aby sme nepozerali do prázdna, keď je pred nami konkrétna úloha a poslanie. Aby sme vedeli, kto sme, prečo sme tu a kto je Pánom cirkvi.

Pokračovaním každej otázky, ktorú Boží poslovia položia, je veľká pravda, ktorá určuje, čomu má cirkev veriť a čo má robiť. Po prvej otázke: „Prečo hľadáte živého medzi mŕtvymi?“ zaznie: „Niet ho tu, bol vzkriesený.“ Áno, Kristus žije. To je základ našej nádeje. Táto pravda spôsobila, že som sa stal a ostal som kresťanom.

Po druhej otázke prichádza rovnako dôležitá pravda, ktorú Boží poslovia vyslovia: „Tento Ježiš, ktorý bol vzatý od vás do neba, príde tak, ako ste ho videli odchádzať do neba.“ Táto pravda je to najkrajšie zasľúbenie. Táto pravda spôsobila, že som sa stal a chcem ostať adventistom siedmeho dňa.  

Už od vzkriesenia sprevádzajú cirkev Boží vyslanci, Boží poslovia, ktorí pomáhajú nedokonalej cirkvi plniť jej poslanie. Každý z nás môže byť takýmto mužom alebo ženou, ktorí pomáhajú cirkvi kráčať dopredu, a zamerať sa na to podstatné, prečo sme tu. Veľmi si prajem, aby sme mali v cirkvi čo najviac takýchto Božích poslov a aby ste medzi nich patrili aj vy. Amen

 

Žádné komentáře

Zanechej komentář