Včera som si pripravoval kázanie pri príležitosti znovuotvorenia zboru Praha-Vinohrady po rozsiahlejšej rekonštrukcii. Čítal som si Žalm 122, ktorý je treťou z tzv. pútnických piesní (Žalmy 120-134), ktoré sa spievali pri putovaní do Jeruzalema pri výročných slávnostiach. Úvodný verš znie: Radoval som sa, keď mi povedali: Poďme do domu Hospodinovho. Zaujímavé je, že prvá veta je vyslovená v jednotnom čísle (…radoval som sa…), kým druhá zahrnuje už spoločenstvo (…poďme do domu Hospodinovho…). Možno to naznačuje, že bohoslužba by sa mala konať vždy v kontexte spoločenstva. Že bohoslužba prežité s niekým, v spoločenstva prináša dvojnásobnú radosť. Zaujímavé je tiež to, že bohoslužbe predchádza pozvanie: Poďme… Nie je to rozkaz vyššej autority. Na bohoslužbu sa pozýva. Bohoslužba sa nevynucuje. Je lepšie povedať: Poďme, než Choď.