V sobotu som navštívil zbor Úpice – prvýkrát. „Z kterého sboru ze Slovenska jsi přišel bratře?“ je otázka, ktorá zaznela aj včera. Možno aj preto, že nejakým administratívnym nedopatrením som sa nedostal na rozpis kázaní v zbore, takže ma v Úpici nikto nečakal. V duchu sa nad tým usmievam a odpovedám, že už šesť rokov bývam v Čechách a toho času prichádzam z Prahy. Svoju identitu samozrejme neprezradím, a teší ma, že to ľudia v zbore ani netušia. Pripadám si ako na tzv. inšpekčnej návšteve. V hlave jedného brata predsa len vzniklo malé podozrenie (neskôr mi to prezradil): „Odkud toho pána znám?“ A po chvíľke intenzívneho uvažovania nastalo osvietenie: „Už to vím. Z internetu.“ Takže chvála médiám za ich praktickú službu.
Možno práve preto, že zbor nebol na moju návštevu vopred pripravený a všetci sme tak trochu improvizovali, bola to jedna z najkrajších sobôt, aké som na zbore prežil. Inšpiratívna trieda sobotnej školy s vecnými a na biblický text zameranými poznámkami (my sme skutočne mali otvorené Biblie a čítali a rozoberali text Nu 16), úžasná pohostinnosť a otvorené dvere v byte brata, ktorý býva v zborovom byte, odpoludňajšia prechádzka na Kvíčalu, kde som videl Úpici ako na dlani a diskusia v krúžku s členmi zboru o prítomnosti a budúcnosti cirkvi, to všetko bolo príjemným občerstvením mojej duše a vyvážením celotýždenného administratívneho maratónu. Som rád, že stále platí, že cirkev – to sú predovšetkým ľudia a zbory.