Presne pred 20. rokmi som sedel zavretý vo vojenských kasárňach hlboko v horách v posádke Jince-Velcí. Náš veliteľ každý večer kontroloval, či sú všetci vojaci v spoločenskej miestnosti a sledujú Televízne noviny. Po 17. novembri pozeranie dovtedy povinného večerného spravodajstva zakázal a keď sa niekto odvážil zapnúť si správy, tak ich demonštratívne vypol. Dovtedy sebavedomý a nebojácny veliteľ útvaru mal v očiach strach. Zvýšeným hlasom na nás prskal svoje naučené demagogické heslá, bola to však len zástierka jeho vnútornej neistoty a hrôzy z očakávaného vývoja v ďalších dňoch. Bál sa každej správy, ktorá by mu narušila jeho životné, ale žiaľ falošné istoty. A pred „negatívnym“ vplyvom necenzurovaných a slobodných médií chránil aj nás. Bola to však márna snaha, vopred prehratý boj. Túžba ľudí po slobode bola silnejšia než obavy z perzekúcií. Mladá generácia odmietla pokračovať v dvojtvárnom živote svojich rodičov.
Na tých vzrušujúcich udalostiach pred 20. rokmi som nemal možnosť sa osobne zúčastniť, ale napriek izolovanosti od civilizovaného sveta ich atmosféra prenikala aj do stiesnených a neútulných kasárenských izieb. Vždy som sa cítil vnútorne slobodný a nezávislý od toho, či žijem pod diktatúrou proletariátu, alebo nie. Pocit slobody, ktorú mi dávalo vedomie, že nado mnou je Niekto, komu sa dejiny nikdy nevymknú z rúk a istota, že je môj Pán, robili môj život šťastným a vnútorne vyrovnaným aj v tom čase. Ale keď sa k tomu pridá vonkajšia sloboda, ktorú môžu prežívať aj ostatní, celá spoločnosť, potom je vaša radosť dvojnásobná.
Keby sa ma dnes niekto spýtal, či sme ako cirkev správne využili tých dvadsať rokov slobody, odpovedal by som, že áno. Hoci život v slobode bol však častokrát ťažší, než sme si predstavovali a nie na všetky jeho dôsledky sme boli pripravení. Sloboda je však jeden z najúžasnejších Božích darov. Patrí sa za ňu ustavične ďakovať, vážiť si ju a na dobré veci využiť každú jej sekundu.