Nezľaknite sa, pod slovom „kázeň“ nemyslím uplatnenie cirkevnej disciplíny, ktorej podmienky určuje Cirkevný poriadok a odsúhlasuje ju v závažných prípadoch porušenia zásad kresťanského života členské zhromaždenie. Nemyslím, že celá cirkev je taká hriešna, že si zaslúži byť v cirkevnej kázni. Len ma zaujal text, ktorým apoštol Pavel hovorí o tom, že podriaďuje svoje telo určitému typu „kázne“, teda disciplíne. (1 Kor 9,27) Prečo? Aby bol v súlade s tým, čo káže. Možno sa na prvý pohľad zdá, že text je určený len nám kazateľom. Áno, nie je jednoduché zosúladiť slovo, ktoré kážeme, s praxou, ktorú žijeme. (Dnes som spomínal svojím študentom na hodine Homiletiky, že som v jednom zo svojich kázaní musel vypustiť jednu konkrétnu aplikáciu, pretože som ju sám nedodržiaval. Uvedomil som si to vo chvíli, keď som to kázanie mal v zbore, kde sedela moja manželka a deti. Uvedomil som si vtedy, že som pokrytec a od iných žiadam to, čo sám nedodržiavam. A moji najbližší to dobre vedeli. ) Som však presvedčený, že Pavlovo slovo o káznení samého seba má širšiu aplikáciu. Týka sa celej cirkvi.
A tak mi napadlo, že máme vlastne dva druhy tzv. kázne (či disciplíny – ako je to správne po slovensky) – tú nápravnú, ktorá vrcholí rozhodnutím členského zhromaždenia, ale aj tú, ktorú som nazval podľa Pavlových slov ako „formatívnu“, či formujúcu. A o tej nerozhodujú členovia zboru, ale ja sám. Pavel bol na seba možno až príliš prísny: „Ranami nutím své tělo ke kázni“. Ale nezaškodí občas dať samého seba do podobnej „kázne“, o akej hovorí Pavel. O jej konkrétnych podobách a dĺžke už rozhodnime my sami. A v takomto prípade by určite nezaškodilo, aby v „kázni“ bola celá cirkev.