Vrátil som sa práve z Topoľčian. Zistil som, koľko vecí sa dá stihnúť za jednu sobotu: o piatej ráno vyraziť z Prahy, o pol desiatej prísť do Topoľčian, zapojiť sa do sobotnej školy, cez prestávku sa porozprávať o budúcnosti Znamení doby, mať polhodinové kázanie, zobnúť si niečo dobré pod zub, rozprávať sa s niekoľkými členmi, od jednej do tretej byť pod paľbou zvedavých otázok členov zboru, rozlúčiť sa so zborom a prehodiť s každým ešte pár slov, ísť sa pozrieť na stavbu ich modlitebne v rekonštrukcii, cestovať ďalšie štyri a pol hodiny do Prahy, privítať sa s manželkou, vysvetliť najmladšiemu synovi noty v klavírnom cvičení, najesť sa a sadnúť si za počítač… a to ešte nie je koniec dňa…
Bolo to opäť veľmi povzbudzujúce stretnutie. Vraj som v histórii zboru prvý predseda Únie, ktorý navštívil ich zbor. O to väčšia bola moja radosť zo soboty medzi Topoľčiancami (a niekoľkými členmi z Prievidze). Obdivoval som aj ich stavebné úsilie, rekonštrukcia zboru je pred dokončením a bude to veľmi pekné bohoslužobné miesto. Pár obetavých členov dokáže zázraky… Nech im to nadšenie vydrží aj po presťahovaní do staronových priestorov…