1,1 – „čo Ježiš činil a učil“ – Lukáš ukazuje dva piliere Ježišovej služby, ktoré opísal v prvej „knihe“, vo svojom evanjeliu – skutky a slová, prax a teóriu. V Ježišovom živote úžasne vyvážené. Bol vierohodný aj tým, že sa v ňom vzácne zhodovali. Je to stručná odpoveď na to, čo je obsahom evanjelií – Ježišove skutky a učenie. V kresťanstve viac ako kdekoľvek inde idú tieto dve veci spolu a stávajú sa či sa nám to páči alebo nie meradlom dôveryhodnosti Kristovho nasledovníka. Látka, ktorú stanovil Ježiš, je vysoká… Lukáš chce možno naznačiť, že jeho druhá kniha bude o skutkoch a učení apoštolov – v ich živote musí platiť to, čo v živote ich Majstra.
1,2.3 – „skrze Ducha Svätého dal poverenie apoštolom, ktorých si vyvolil“ – na to, aby mohli apoštoli kázať a svedčiť o Kristovom vzkriesení, museli dostať poverenie. Lukáš jasne ukazuje, že na poverenie k svedeckej službe sa čaká, nemožno si ho vynútiť. Učeníci naň čakali najmenej 40 + „niekoľko dní“ (1,5)
Táto časť ukazuje na to, že existujú dve podmienky povolania k zvestovateľskej službe – vnútorné a vonkajšie povolanie.
Vnútorné – vlastné stotožnenie sa s udalosťou zvestovania. Uveril som Ježišovmu slovu a prijal ho do svojho života. Naplnilo ma, zmenilo môj život.
Vonkajšie – prichádza ako poverenie zvonku, je to akoby potvrdenie môjho vnútorného presvedčenia. Cirkev rozpoznala (nemyslím na oficiálne poverenie ku kazateľskej službe), že patrím k tomu „veľkému oblaku svedkov“, ktorí majú svoje dary použiť v konkrétnej službe. Prejaví sa možno pri zborových voľbách, pri vzájomných duchovných rozhovoroch alebo len tak mimochodom ma niekto požiada o konkrétnu službu.
Podľa Sk 1 vonkajšie povolanie je podmienené čakaním na tiché pôsobenie Ducha Svätého, modlitbou, jednomyseľnosťou (znamená to dobré vzťahy s blížnymi?) a dôverou v Božie zasľúbenie.