„Keď sa zastavia nohy kňazov, ktorí nesú truhlu Hospodina, Pána celej zeme, v jordánskej vode, vody Jordána sa pretrhnú a vody zhora tečúce postavia sa ako hrádza.“ (Józ 3,13)
Jeden zo zvláštnych Božích príkazov. O dôvere. Nohy kňazov sa mali dotknúť vody Jordánu. Až potom sa mal stať zázrak. Aká tenká je hranica medzi utopením a zázrakom vyslobodenia. Celý národ s chvením sleduje prvý dotyk nôh s vodou. Skôr sa zázrak nestane. Ostať na súši a premýšľať, ako to Pán Boh myslel a či je to na základe fyzikálnych zákonov možné, by znamenalo ostať na polceste, v otroctve. Absurditu tohto Božieho pokynu zvyšuje výrok predákov ľudu, ktorí sa vrátili z prieskumnej cesty so slovami: „…lebo dosiaľ ste po tej ceste ešte nešli.“ Nijaká istota, nijaký záchytný bod, nijaká mapa. Iba Hospodinovo slovo.
Sú chvíle, keď nám Boh ukáže jasne cestu, keď nám dá do ruky mapu. Ale niekedy chce, aby sme sa podobne ako kňazi s truhlou zmluvy namočili do problému, nevyhli sa prekážke, ale skočili do nej rovnými nohami. Pohodlnejšie by bolo stáť na suchom brehu, pekne v tieni, pod slnečníkom. Boh nám však hovorí: „Nečakaj, kým vody opadnú. Urob ten prvý krok. Neboj sa.“ Ponúka často vyšší rizikový stupeň, než na aký sme pripravení. Ja si chcem vziať so sebou čln alebo aspoň plávaciu vestu, ale Boh chce, aby som to všetko nechal na brehu a vstúpil do vody.
Egypt už možno máme za sebou, ale zasľúbená zem je ešte ďaleko za horizontom. Sme na polceste. Silní i slabí. Boh ponúka riešenie pre všetkých: Namočte nohy do Jordánu. Ak chcete mať pod nohami súš a istotu, musíte sa najpr vydať „neistote“ môjho slova.
„Živý Boh je uprostred vás…“ (v. 10) Tieto Józuove slová boli pre jeho ľud jedinou istotou. Preto prešli bezpečne na druhú stranu. Ak bude Boh uprostred nás…