„Dvaja mužovia vstúpili do chrámu, aby sa modlili, jeden farizej a druhý publikán.“ (Luk 18,9)
Ježiš toto podobenstvo nepovedal, aby nám dal nástroj na rozlišovanie ľudí na pokrytcov a zbožných. Ťažko by sme našli v cirkvi človeka, ktorý by vyslovil presne takú modlitbu pri pohľade na spoluveriacich ako farizej. A nemyslím si, žeby zborové lavice boli preplnené tými, ktorí sa topia v takých hriechoch ako publikán. Podobenstvo nás má viesť k poznaniu, že v každom z nás je kúsok farizeja i publikána. Raz stojíme vpredu so vztýčenou hlavou a pripomíname Bohu svoje schopnosti. Nemáme chuť byť iní. „Bože, dúfam, že to všetko vidíš.“ Zameriavame sa na to, čo sme schopní priniesť Bohu, nie na to, čo sme od neho prijali. Inokedy sa cítime žalostne a myslíme si, že nám miesto v cirkvi nepatrí. Keď stojíme pred Bohom, nenachádzame na sebe nič dobré, len chyby a biedu.
Je jasné, na základe akého postoja Boh prijíma a ospravedlňuje. Človek, ktorý úprimne vyznáva svoj hriech, je Bohu bližšie ako ten, kto cíti, že nemá nijakú agendu na vyznanie. Slepota arogancie sa lieči veľmi ťažko. Aj porovnávanie sa s ostatnými nie je pre náš duchovný život príliš nápomocné, pretože nami vyvodené závery nie sú štatisticky spoľahlivé. Kto obdivuje vlastnú duchovnosť, len ťažko vidí dobro v druhých. Spiritualita je krehká nádoba. Kto sa cíti silný, nech namiesto sebaobdivovania podá pomocnú ruku tomu, kto zistil, že cesta viery nie je ľahká. Ježiš v podobenstve ukazuje, že sa spontánne stará o tých, čo prehrali. Má solidaritu s tými, ktorí zápasia. Je úžasné, že človek nemusí stáť vpredu pred ostatnými, aby si ho Boh všimol…