„Majstre, povedz môjmu bratovi, aby si so mnou podelil dedičstvo…“ (Luk 12,3)
Asi to nie je nič nové. Očakávania ľudí, že Ježiš naplní ich potreby všetkého druhu, sú obrovské. A vôbec sa neskončili v jeho dobe… „Máte finančné problémy? Ježiš ich vyrieši za vás“ lákal nápis na letáčiku, na ktorom evanjelista sľuboval zázraky na počkanie a nemožné do troch dní.
Pri čítaní evanjelií sa presviedčam, že Kristov život bol do veľkej miery rozbíjaním falošných predstáv, ktoré si o ňom jeho súčasníci vytvorili. Každý si chce vytvarovať svojho Ježiša. Zelóti chcú z neho revolucionára, Herodes kabaretného umelca, chorí by ho radi videli ako svojho osobného lekára, zákonníci v ňom vidia schopného partnera na teologické diskusie. Pre Ježišových najbližších by stačilo, keby bol „normálny“ a nerobil im hanbu. Učeníkom by vyhovovalo, keby bol ambicioznejší a hlavne by mal hovoriť jasnejšie a nie v obrazoch a podobenstvách. Každý si chce z Ježiša utrhnúť malý kúsok pre svoju vlastnú potrebu. Vyriešiť nejaký problém, dosiahnuť svoj cieľ… „Majstre, chceme vidieť znamenia…“ „Ak si Syn Boží, tak… zostúp z kríža, nasýť, zachráň, vyrieš, skoč, daj, vezmi, postav, povedz…“
Istý zbožný muž dostal pred smrťou otázku, ako prijíma to, že ho Boh necháva zomrieť napriek tomu, že sa tisíce ľudí modlí za jeho uzdravenie. Odpovedal slovami: „Keď som v prítomnosti Boha, zdá sa mi nevhodné čokoľvek žiadať…“