Videli ste film Vratné láhve režiséra Jana Svěráka? V jednej scéne čerstvo rozvedená dcéra hlavného hrdinu hľadá únik zo samoty a navštevuje náboženské prednášky. V jeden večer sa medzi ňou a jej otcom odohrá nasledujúci dialóg:
– Tati, ty nevěříš na konec světa, viď?
– Moc ne…
– Počkej, až to přijde, ty budeš pěkně zaskočenej.
– Helenko (hovorí otec súcitným hlasom a hladká pritom dcéru po vlasoch), to bys nemohla chodit na nějaký veselejší přednášky?
Tento dialóg mi prišiel na myseľ, keď som si vypočul niekoľko ukážok z prednášok ultra reformne naladených lektorov zo zahraničia, ktorí sa na určitých miestach našej únie snažia s výdatnou pomocou niektorých našich členov i nečlenov „vrátiť cirkvi jej pôvodnú podobu“. Je zbytočné komentovať ich pokrivenú a nepochopenú teológiu ospravedlnenia z viery. (Pre nich sa stupeň posvätenia meria napríklad aj tým, ako človek dodržiava zásadu o nejedení medzi hlavnými jedlami – ak neješ medzi jedlami, si posvätenejší ako tí, čo taký stupeň duchovného rastu ešte nezaznamenali.) Také smutné prednášky som už dávno nepočul. Z každého slova vychádza panický strach z Boha, z vlastného zlyhania a zameranosť na vlastné spasenie. Nezaškodilo by, keby si aj oni občas vypočuli „veselšie“ prednášky.