V nadväznosti na včerajší text je tu dnes otázka: Prečo sa bojíme milosti?
Je nepopierateľné, že existuje súvislosť medzi témou Ježišovho kázania v Nazarete a odporom jeho poslucháčov, ktorý sa premenil dokonca na vražedný úmysel. (Luk 4, 28.29) Kristus aktualizuje Izaiášove slová o Hospodinovej milosti na dve starozmluvné postavy – vdovu zo Sarepty (1 Kráľ 17,1-15) a Námana Sýrskeho (2 Kráľ 5,1-14). Zmienka o Božej milosti vztiahnutej na dvoch neizraelcov vyvoláva v poslucháčoch hnev. Prečo? Nazaretskí poslucháči majú istotu, že sú Bohom vyvolení. Pocit morálnej nadradenosti im bráni vidieť na sebe akúkoľvek chybu či omyl. Sú presvedčení, že nikto iný nemôže mať pravdu. V ich prípade sa náboženstvo mení na ideológiu, ktorou sa skupina upevňuje. Výsledkom je podozrievanie, strach a nenávisť k druhým. Slovom o milosti, ktorým Ježiš pozýva k sebe všetkých bez ohľadu na minulé zásluhy a príslušnosť k elitnej skupine, sa cítia Nazaretčania ohrození. Ich náboženstvo už totiž nie je v službe lásky a otvorenosti voči blížnemu, ale prostriedkom na posilnenie pocitu vyvolenosti a príslušnosti k duchovnej elite. Preto sa aj za cenu vraždy postavia na vlastnú obranu. Milosť, odpustenie, prijatie, otvorenosť, áno aj veselosť a radosť sú ich nepriatelia. „Boh je na našej strane“ je pre nich ospravedlnením akéhokoľvek obranného prostriedku proti „duchovnému votrelcovi“. V Božom mene zabíjajú Boha len preto, že otvára dvere milosti do nebeského kráľovstva pre všetkých