– Kdy , kde a v jaké rodině ses narodil?
Narodil som sa 11.8.1965 v Remeninách, v dedinke na východnom Slovensku. Môj otec bol gréckokatolícky duchovný (tí sa môžu ženiť) a maminka pracovala ako účtovníčka. Mám troch mladších súrodencov – brata a dve sestry.
– Jaké jsou Tvé rodinné poměry – tedy manželka a kolik dětí?
Manželka Alena pracuje ako účtovníčka na TS v Sázave. Mám troch synov – Martina (16) – študent gymnázia v Prahe, Benajmína (14) – žiak 9. ročníka a Dominika (8) – žiak 2. triedy.
– Pamatuješ si, čím jsi chtěl být jako malý kluk a pak i v pozdějším dospívajícím věku?
Ako malý chlapec som chcel byť člen rockovej skupiny a hrať na sólovej gitare (inak hrám na husle), smetiarom (páčilo sa mi, ako sa vozia na smetiarskom aute) a poštárom (obdivoval som ich veľkú koženú tašku). V dospievajúcom veku som premýšľal o tom, že budem farár ako otec, ale môj kádrový profil mi zabránil dostať sa na gymnázium.
– Jakého vzdělání jsi do současné doby dosáhl?
V roku 1989 som ukončil Stavebnú fakultu Technickej univerzity v Košiciach, vyštudoval som diaľkový seminár a v roku 2001 som ukončil magisterský študijný program Andrewsovej univerzity. V súčasnosti študujem v 5. ročníku na Husitskej teologickej fakulte UK v Prahe.
– Vím, že nepocházíš z adventistického prostředí. Jak ses tedy dostal do naší církve?
S adventistickou vieroukou som sa zoznámil cez knihy EGW, ktoré môjmu otcovi doniesol jeden adventistický kazateľ na Slovensku. Začal som praktizovať to, čo učia adventisti (napr. svätenie soboty, otázky stravy) a prijal som ich vierouku. Pokrstiť som sa ale nechcel, lebo som mal obavy, aké dôsledky to prinesie do života našej rodiny. Prišli však situácie, keď som bol nútený povedať v katolíckom spoločenstve, kde som sa aktívne angažoval, čomu verím. Samozrejme, nastali problémy. Nastal čas definitívne sa rozhodnúť. A nemusím už zdôrazňovať, akej cirkvi som dal prednosť.
– Můžeš nám říci, jak ses seznámil se svou manželkou a jaký dojem na tebe napoprvé udělala?
S manželkou som sa zoznámil na fare u môjho otca v Malom Lipníku. Chodila tam ako členka mládeže a zamiloval som sa do nej na prvý pohľad. Páčila sa mi nielen fyzicky, ale zaujala ma aj svojou zbožnosťou a úprimným vzťahom k Bohu.
– Jak ses dostal k tomu, že jsi kazatelem a kde jsi dosud v církvi působil?
Kazateľom som nikdy nechcel byť – to bolo moje pevné stanovisko. Pán Boh však zmenil toto moje predsavzatie po skúsenosti, ktorú som nadobudol počas veľkej evanjelizačnej kampane na začiatku 90-tych rokov v Košiciach. Práca s ľuďmi, vyučovanie, návštevy a rozhovory na duchovné témy ma tak uchvátili, že som prijal ponuku cirkvi stať sa kazateľom. Moje prvé zbory boli Banská Štiavnica, Krupina a Zvolen. Po šiestich rokoch som sa presťahoval do Martina a pracoval som ako šéfredaktor v našom vydavateľstve Advent-Orion a zároveň som bol vysvätený kazateľ pre oblasť Turca (Martin, Liptovský Mikuláš, Liptovský Hrádok, Východná a Dolný Kubín). Od roku 2003 som pôsobil ako preceptor TS na Sázave.
– Kazatel, redaktor, preceptor semináře, předseda církve … Vypadá to, že Pán Bůh si tě formoval k nějakému úkolu. Vnímáš to taky tak?
Áno, s hlbokou pokorou musím povedať, že verím Božiemu vedeniu v mojom živote a chcem byť citlivý na to, akým spôsobom a kde ma vedie.
Když za tebou bratři při konferenci přišli, že jsi navržen na předsedu církve, co všechno jsi při rozhodování zvažoval, jaká pro a proti byla a rozhodl by ses dnes s odstupem asi půl roku jinak?
V prvej chvíli som tomu nemohol uveriť. Vyžiadal som si čas na premýšľanie a modlitbu. Zavolal som manželke a deťom a najmä odpoveď chlapcov: „Ocko, choď do toho,“ bola pre mňa určitým vodítkom. Manželka bola zdržanlivejšia, ale povedala, že bude ochotná ma v tom podporiť. Bratom v menovacom výbore som pripomenul, že nie som typický administratívny typ, a že nemám žiadnu skúsenosť s administratívou a dokonca ani s vedením veľkého zboru. Aké boli argumenty „pre“ som sa nikdy nedozvedel, takže to neviem.
Co všechno má na „práci“ takový předseda – nota bene unie ve dvou státech, s možná i jinými zvyky, zákony, měnou atd..?
Predseda únie je administrátor zodpovedný za to, aby únia napĺňala funkciu, ktorú jej predpisuje Working Policy a Ústava našej cirkvi. Časť mojej práce spočíva v účasti na živote únijných inštitúcií, výboroch oddelení cirkvi, patria tam stretnutia s jednotlivcami, účasť na živote zborov cez ich sobotné návštevy, porady so spolupracovníkmi, výjazdy do terénu, učím na TS, pripravujem si kázania, čítam a študujem, občas niečo napíšem. Pokiaľ ide o Slovensko, mám výhodu, že poznám jazyk, zvyky a mentalitu Slovákov, takže to nie je pre mňa exotická krajina. Rád sa tam vraciam.
Na konferenci se nepodařilo dotáhnout otázku financování církve – tedy v rámci vypořádání majetkových křivd let minulých, zda brát peníze od státu či ne. Mě by zajímal současný názor tebe jako předsedy a pak i osobní – jako Mikuláše Pavlíka, člena církve?
Brát, nebo nebrát. Zložitá otázka. Ako predseda musím rešpektovať väčšinové rozhodnutie cirkvi a vnímať čo najucelenejšie všetky argumenty za a proti a zvažovať dôsledky. Únijná konferencia rozhodla, že zvolá o tri roky mimoriadnu konferenciu len s touto jedinou témou. Mojou povinnosťou ako predsedu je pripraviť všetky podklady na konferenciu tak, aby mali všetky strany a názory na nej svoje miesto. Ako Mikuláš Pavlík, člen cirkvi, nie som proti tomu, aby cirkev dostávala peniaze od štátu ako kompenzáciu za zabavený majetok a ujmu, ktorú cirkvi spôsobil perzekvovaním jej členov. Chápem, že problém môže byť právna forma – t.z., že podľa zákona nie je iná cesta než dostávať tieto peniaze na platy duchovných. Aj ja som hrdý na to, že Cirkev adventistov nie je závislá od finančnej pomoci štátu. Na druhej strane treba zvážiť, či argument proti podpore od štátu, že cirkev tým stráca nezávislosť, je v dnešnej dobe ešte platný.
– U nás ve Zlíně již 15 let funguje Dům pro seniory, jako účelové zařízení Moravskoslezského sdružení. Proč se ptám. Před konferencí byl představen projekt unijního zařízení pro seniory ve Střelicích u Brna. V jaké fázi tento projekt v současnosti je a jaký názor ty zaujímáš k otázce sociálních služeb, které by měla nebo má dělat naše církev?
Pokiaľ ide o Střelice, konferencia Únie poverila vedenie únie, aby pripravilo podklady pre posúdenie rentability projektu. Situáciu však skomplikovalo vyjadrenie rehoľných sestier, ktoré chcú v objekte pretrvať ešte ďalšie tri roky. Vyzerá to tak, že projekt Střelice je v najbližších rokoch neaktuálny. Čo sa týka sociálnych služieb, neviem, čo konkrétne máš na mysli. Z môjho hľadiska však je to záležitosť zboru, aby si všímal a napĺňal potreby tých, ktorí sa ocitli v sociálnej tiesni a potrebujú pomoc.
-Všude se mluví o hospodářské krizi. Myslíš si, že to ovlivňuje i vztah lidí k Pánu Bohu a vůbec misijního působení mezi lidmi?
Neviem odhadnúť, aký má hospodárska kríza dopad na duchovný život človeka. Aj keby mala napríklad pozitívny vplyv a viedla ľudí k zamysleniu nad pominuteľnosťou ich istôt, otázka je, ako dlho táto motivácia vydrží.
-Otázka přímo pro nás ze Zlína. Byl jsi již někdy ve Zlíně? A máš ve svém nabitém plánu v nejbližší době místo pro to, abys nás navštívil?
Pamätám si, že som raz alebo dvakrát cez Zlín prechádzal na ceste na Slovensko, ale bolo to dávno. Rád samozrejme váš zbor navštívim.
– Na závěr obsáhlého dotazování. Co bys i přál sobě i nám všem tady ve Zlíně do nejbližší i vzdálené budoucnosti?
Prajem vám prežívanie radosti z toho, že sme ľudom nádeje. Je dobré sa občas povzniesť nad niektoré malicherné problémy v zbore a pozrieť sa ďalej než sú hranice nášho zboru a dnešného dňa. Pozrieť sa do budúcnosti na nádej, ktorá leží pred nami a ktorá dávala silu a motiváciu službe celým generáciám Kristových nasledovníkov.
Otázky kládol Petr Matula
Odkaz na zborový časopis – Kliknite sem