V Skutkoch v 15. kapitole vkladá Lukáš Petrovi do úst tieto slová: „Čo teda teraz pokúšate Boha a kladiete učeníkom na šiju jarmo, ktoré ani naši otcovia ani my nevládali sme niesť? Ale veríme, že z milosti Pána Ježiša Krista dôjdeme spasenia ako aj oni.“ (Sk 15,10.11)
Peter až neuveriteľne odvážne nabáda k odstráneniu všetkých prekážok, ktoré by pohanom bránili na ceste k spaseniu. Ich vytváranie dokonca označuje za pokúšanie Boha. Milosť Ježiša Krista je pre neho jediná podmienka spasenia. Text 15. kapitoly obsahuje ďalšie zaujímavé formulácie: „Preto tak súdim, aby sme nerobili ťažkosti tým, ktorí sa spomedzi pohanov obracajú k Bohu.“ (v. 19); „Zaľúbilo sa Duchu Svätému aj nám neukladať vám nijakého iného bremena, okrem týchto nevyhnutných vecí…“ (v. 28); „Ak sa týchto vecí budete chrániť, dobre urobíte.“ (v. 29) Na 1. apoštolskom sneme neboli stanovené nijaké podmienky spasenia okrem Božej milosti. Prijaté zásady mali formu odporúčania. Samozrejme, že prijatie do cirkvi nespočívalo v kladnej odpovedi na otázky týkajúce sa mäsa obetovaného modlám, krvi, zaduseného a smilstva. Rozhodnutie snemu nám však ukazuje smer, ktorým sa prvotná cirkev uberala vo vzťahu k pohanom – predovšetkým vďaka Pavlovmu vplyvu im doširoka otvárala dvere do Božieho kráľovstva.
Ideovým programom 1. apoštolského snemu bolo „nerobiť ťažkosti tým, ktorí sa spomedzi pohanov obracajú k Bohu“.
Podľa Skutkov 15 má Duch Svätý dokonca zaľúbenie v tom, ak sa neukladajú „nijaké iné bremená, okrem nevyhnutných vecí“. Potreba otvoriť cirkev svetu si vyžaduje prehodnocovať nielen misijnú stratégiu cirkvi (čomu venujeme nemálo prostriedkov a energie), ale aj znovudefinovať to, čo sú „bremená“ a čo „nevyhnutné veci“ (je to určite jedna z najrizikovejších oblastí vnútrocirkevného dialógu). Toto riziko však treba podstúpiť napriek hlasom, ktoré budú obviňovať cirkev zo znižovania štandardov, z liberálnosti a prispôsobovania sa svetu. Hlavným arbitrom pri rozhodovaní však nemôže byť kazateľ ani výbor ani nespokojná mládež, ale Duch Svätý. Adventistické jarmo existuje. A to, že nás ktosi kedysi nazval tzv. výberovou cirkvou (je to zavádzajúce označenie), nie je ospravedlnením jeho nedoknuteľnosti. Identitu cirkvi predsa netvoria nemenné vonkajšie štandardy, ale jej vernosť Ježišovi Kristovi a evanjeliu. Už sa teším, ako namiesto obviňujúcej otázky: „Kedy ste naposledy počuli kázanie o II. príchode Ježiša Krista?“ zaznie konštatovanie: „To kázanie o Božej milosti bolo úžasné a prinieslo do môjho života veľkú radosť.“