Včera som celý deň strávil vo Vrútkach. K slovenskému Adventu mám zvláštny citový vzťah, lebo som v ňom strávil šesť rokov svojho kazateľského a redaktorského života. Je príjemné sa vracať na miesta, kde vás radi (aspoň dúfam) opäť vidia. Na rokovacom stole nás vítala bohatá agenda a pestrá paleta kníh (pozrite si ich na stránkach www.adventorion.sk). Vrátili sa im spomienky na jeden z najpríjemnejších pocitov, ktoré prežíva redaktor, keď po nekonečnej práci s textom, ktorý opravuje, škrtá v ňom a dumá nad správnym slovom, zrazu drží v rukách hotovú knihu. Vtedy máte chuť ju ukázať všetkým, koho stretnete a pochváliť sa tým, čo sa dobré podarilo celému redakčnému kolektívu. Zvlášť sme sa vždy tešili na to, ako nové knihy ukážeme knižným evanjelistom. Bez nich by sa žiadna z kníh nedostala na „miesto určenia“ a naša práca by bola zbytočná. Čo s knihou, ktorá leží v sklade?
Som vďačný svojim bývalým kolegom zo slovenského Adventu za prácu, ktorú konajú. Moja vďaka patrí aj slovenským knižným evanjelistom, ktorí už niekoľko rokov dosahujú v predaji kníh vynikajúce výsledky.
Pretože v Čechách nedostať bryndzové halušky za každým rohom, nemohol som si ich vo Vrútkach odoprieť. Boli, ako tradične,
vynikajúce.
Večer som si spríjemnil dvojhodinovým behaním po telocvični za florbalovou loptičkou. Hoci som nohy ledva dvíhal (vyše šesť mesiacov som florbal nehral), telo ma úplne nezradilo a pozbieralo posledné zásoby kondičky. Niečo z florbalu si ešte pamätalo. Unavený, ale s príjemným pocitom, že nie som ešte taký starý, aby tím, v ktorom hrám, nemohol vyhrať nad osemnásťročnými chlapcami, som si sadol do auta a o polnoci sa vrátil domov do Prahy.