Sobotná škola – nepovinný predmet?
Pre nás, adventistov siedmeho dňa, je takmer nepredstaviteľné, aby sa sobotné zhromaždenia konali bez sobotnej školy. Hodinka biblického štúdia má svoje pevné miesto v sobotnom bohoslužobnom programe. V minulom roku sme si pripomenuli 150 rokov jej trvania. Z malej skupiny prvých „žiakov“ zorganizovaných Jamesom Whiteom v Rochestri, New York sa počet účastníkov, ktorí dnes otvárajú biblické úlohy či Písmo po celom svete, rozrástol na 20 miliónov. Tým sa sobotná škola stáva jedným z najväčších celosvetových biblických študijných programov.
Inštitúcia, či skúsenosť?
Jan Paulsen, predseda Generálnej konferencie, pri istej príležitosti povedal, že sobotná škola nie je inštitúcia, ale skúsenosť. Súhlasím. Inštitúcia je možno metodika, litera, program, povinnosť zúčastniť sa. Skúsenosť, naopak, čosi živé, obohacujúce, dialóg, stretnutie, vzťah, myšlienka, zážitok, dotyk s Božím slovom. Čím je sobotná škola pre nás? Je injekciou duchovného života, stretnutím s Bohom, dialógom s blížnym na ceste hľadania, alebo rutinou, povinnosťou, nudou či dokonca bojovým poľom?
Čo má prednosť?
Podľa dostupných údajov je sobotná škola v celosvetovom meradle navštevovaná viac ako bohoslužba s kázaním. Je to povzbudzujúca informácia. Veľmi rýchlo však vybledne v konfrontácii s realitou, v akej sa nachádzajú, pokiaľ ide o kvalitu a návštevnosť sobotnej školy, zbory u nás. Osobne som nezažil, aby po sobotnej škole ľudia odchádzali zo zboru duchovne takí naplnení, žeby už neboli schopní stráviť ďalšiu hodinu duchovného pokrmu vo forme kázania. Skôr naopak, lavice sú na začiatku sobotného vyučovania poloprázdne a vyzerá to, že ide o nepovinný predmet. Zdá sa, že tým, čo láka viac, je samotné kázanie. Žeby syndróm doby? Vypočuť, vytvoriť si názor, ale nijako zvlášť sa neangažovať, ostať v anonymite. Prijať požehnanie, ale nechať si ho pre seba. O to viac si vážim nadšencov, ktorí prídu na sobotné vyučovanie načas a dokonca s napísanou „domácou úlohou“. Na rozdiel od svojich pravidelne meškajúcich či chýbajúcich spolužiakov, je ich účasť záležitosťou srdca, vzťahu k predmetu, ktorým je hlbší pohľad do Slova, ktoré chcem prežiť s druhými. Jeden z najväčších objavov reformácie – všeobecné kňazstvo veriacich – sa cez aktívnu sobotnú školu uskutočňuje dôslednejšie ako cez pasívnu účasť na kázaní.
Sobotná trieda – učiteľský úrad cirkvi
Účasťou v triede, kde nad Bibliou nesedím sám, vlastne uznávam, že Boh môže ku mne prehovoriť aj cez mojich bratov a sestry, cez hlinené nádoby rôznych tvarov, veľkostí i kvality. Znamená to pokorne uznať, že potrebujeme korektúru vlastného chápania a aplikácie duchovných právd, taký náš miestny adventistický zborový učiteľský úrad, aby sme sa nestali malými neomylnými pápežmi. Potrebujeme učiteľský úrad zložený nie z elitnej skupiny adventistických kardinálov a teológov-apologétov, ale triedu, kde sa, povedané biblickou rečou, zídu rybári, colníci, ženy z domácnosti, kresťania zo Židov i pohanov, siroty, vdovy i náhodní okoloidúci a zvedavci spoza plota. Jednoducho hriešnici, ktorí potrebujú jeden druhého, ale predovšetkým Krista, ktorého spolu hľadajú v Slove. Kde okrem sobotnej školy môžeme diskutovať o takých dôležitých duchovných otázkach, ako je napríklad viera a spasenie? Kde môžeme počuť, ako tomu rozumejú brat a sestra vo vedľajšej lavici? Kde máme príležitosť uvažovať nad Bibliou s niekým zo svojich spoluveriacich? Samozrejme, keby sme boli cirkvou malých skupín, ktoré v týždni žijú aktívnym komunitným životom, možno by sme nepociťovali potrebu vzájomného zdieľania v sobotnej škole tak výrazne. Pretože to tak nie je, sobotná škola je pre mnohých jediná príležitosť na aktívne duchovné spoločenstvo s blížnym. Pre mňa osobne je najväčším zážitkom sobotná škola v skupine, ktorá ma vtiahne do vzťahov a diskusie tak, že si pomyslím: „To je úžasné, veď ja prežívam čosi podobné. Som úplne normálny.“ Duchovný, rozumový a emocionálny zážitok v jednom. To je sobotná škola. Dejiny však dokazujú, že to nebolo vždy také jednoduché.
Od memorovania k vlastnému názoru
Prvé sobotné školy neboli organizované ako ich poznáme dnes. Študijné skupinky si témy vytvárali sami. Veľmi často to boli knihy Daniel, Zjavenie a ďalšie biblické knihy. Študovalo sa 6 až 7 veršov a diskutovalo sa o nich. Skúmali sa aj ďalšie miesta Písma, ktoré súviseli s témou a predkladali sa triede na ďalšie uvažovanie. Prvé lekcie obsahovali otázky a odpovede, v ktorých sa nechávali prázdne miesta na dopísanie slov. Účastníci boli nabádaní k opakovanému čítaniu lekcií a odpovede na otázky sa učili naspamäť. 16. februára 1860 v časopise Review and Herald opisoval George Amadon, ako vyzerá sobotná škola v jeho triede: „V triede máme približne 50 členov – 40 žiakov, 7 učiteľov a jedného vedúceho. Zídeme sa po dopoludňajšom zhromaždení o pol jedenástej asi tak na hodinu. Na začiatok zaspievame niekoľko piesní, ktoré nás všetkých zjednotia. Nasleduje modlitba, počas ktorej si všetci pokľakneme. Len čo sa postavíme, trieda začne učiteľovi odrecitovávať úlohu, ktorú tvorí zvyčajne šesť až sedem biblických veršov. Sú určené na zapamätanie a trieda ich opakuje podľa určitého poriadku – prvý žiak hovorí prvý verš, jeho sused opakuje druhý verš a tak to pokračuje ďalej. Niekedy nechávame každého žiaka opakovať celú biblickú pasáž… Potom učiteľ začne klásť otázky, ktoré súvisia s odrecitovanými veršami v poradí, v akom po sebe nasledujú.“
Neskôr sa zmenil formát úloh a namiesto dopĺňania slov do prázdnych koloniek boli žiaci sobotnej školy nabádaní, aby nad odpoveďami sami uvažovali a vytvárali vlastné závery. Niektorí starší členovia sa pýtali, ako môžu vedieť správnu odpoveď, pretože dovtedy sa im to vždy povedalo. Všeobecne však mala táto zmena – dôraz na vlastné uvažovanie – pozitívny vplyv na ďalší vývoj sobotnej školy. Samozrejme, na rozdiel od oponentov, sa zmeny nerodili ľahko.
Len pre odvážnych?
Organizácia sobotnej školy v Česko-Slovenskej únii má tiež svoju históriu. V polovici osemdesiatych rokov minulého storočia, keď som začal navštevovať zbor, bola len jedna trieda sobotnej školy a tvorili ju všetci prítomní zboru okrem detí. Výrazná učiteľská osobnosť stála za kazateľnicou a po dôslednom prečítaní každej otázky menovite skúšala pripravenosť žiakov na úlohu. Ešte výraznejšie osobnosti sa predbiehali v odpovediach a tí menej odvážni, vrátane mňa, sa skrývali v rohu miestnosti a trpeli komplexom nedostatočného poznania „správnych“ odpovedí. Učiteľ ako pán profesor vie všetko a žiaci v triede s pripravenými písacími pomôckami čakajú na jeho informácie. To, čím som bol plný ja a o čo som sa chcel podeliť, nemalo v tomto systéme miesto. Žiadala sa predpísaná odpoveď na otázku. Taký bol môj prvý dojem zo sobotnej školy. Potešilo ma, keď sa neskôr začala presadzovať myšlienka malých 6 až 8 členných sobotných tried. No hneď sa objavil protiargument, že nebudeme všetci počuť tie „najlepšie“ poznámky tých „najmúdrejších“ členov a učiteľov, lebo ich zavrieme do maličkej triedy a tým obmedzíme ich vplyv na celý zbor. To dokazuje, aký bol v našich kruhoch silný dôraz na rozumovú, kognitívnu stránku poznania, na určitý intelektuálny exhibicionizmus, na poznanie, ktoré sa ukrýva v hlave, ale nie v srdci. Prial by som si, aby to bola minulosť, no presviedčam sa, že v niektorých zboroch stále pretrváva tento tradičný model vyučovania. Jedným z riešení je, aby učiteľ vytvoril atmosféru, kde sa zapoja všetci (mohli by sme to nazvať interaktívnym učením). Informácie potom neprichádzajú len z jedného zdroja. Ich sprostredkovateľom je celá skupina a kolektív vie vždy viac ako učiteľ. Osoba učiteľa má však nezastupiteľnú úlohu v citlivosti porozumieť žiakom. Nejde však o porozumenie toho, čo hovoria nesprávne a verejné jemné i menej jemné napomenutie, ak odpovede „nesedia“. Pochopenie žiaka v triede je dôležitejšie, ako jeho posudzovanie a hodnotenie. Pri takom učiteľovi sa cítim dobre. Nebojím sa povedať, čo prežívam a čo si myslím, aj keď to nemusí byť vždy v súlade so všeobecnými očakávaniami.
Sobotná škola 21. storočia
Pred niekoľkými desiatkami rokov bol na Generálnej konferencii vytvorený a na zbory rozposlaný presný program priebehu sobotnej školy. Bolo v ňom napísané: „9:15 – privítanie všetkých účastníkov; 9:17 – ohlásenie úvodnej modlitby…“ A zoznam pokračoval a predpisoval vedúcemu SŠ kedy a čo robiť. Jim Zackrison, vedúci oddelenia sobotnej školy a osobnej služby pri GK však s uspokojením konštatuje, že tie časy sú už za nami: „Dnes sa už o takéto detaily nezaujímame. Sobotnú školu si môžete zorganizovať podľa vlastných predstáv tak, aby ostali zachované 4 základné ciele sobotnej školy. Buďte kreatívni, prichádzajte s novými nápadmi, dôležité je, aby dobre fungovala.“
O akých 4 pilieroch sobotnej školy je reč?
1. biblické štúdium – rast v osobnej kresťanskej skúsenosti
2. družnosť – kresťanská pohostinnosť, vzájomné zdieľanie sa
3. spoločenstvo – napĺňanie duchovných potrieb členov
4. misia – finančná podpora misijných pracovníkov
Vízia sobotnej školy budúcnosti je postavená na týchto 4 prvkoch. Všetko, čo súvisí s najhlavnejšou otázkou „Ako to uskutočniť?“ sa odvíja od tohto vzoru. Ak sa miestni vedúci sobotnej školy a členovia zboru stotožnia s touto víziou a budú tvorivo premýšľať nad tým, čo v ich podmienkach znamená naplniť v praxi každý z týchto 4 prvkov, potom sa sobotná škola zmení z nudy a rutiny na živú duchovnú skúsenosť. Sobotná škola bude nielen informáciou, ale aj transformáciou, premenou. Jednoducho, obohacujúcim zážitkom – duchovným, rozumovým i emocionálnym. Toto je sobotná škola. Nie je to na nepovinný predmet dostačujúce?