„Pozdravujte môjho milovaného Epaineta… pozdravujte Máriu, ktorá sa mnoho ustávala pre vás… pozdravujte Andronika a Juniasa… Ampliáta…, Urbana…, Apela…, Herodiona…, Trafajnu, Tryfózu…, Rúfa…, Asynkrita, Flegona, Hermesa, Patroba, Hermasa…, Filologa a Júlia Nerea…, Olympa a všetkých svätých…“ (Rim 16,6-15)
Nudné čítanie, však? Možno pre nás. Pre apoštola Pavla to však boli jeho milovaní spolupracovníci, členovia zboru, spolupútnici. O čom to svedčí, ak dáte niekoho pozdraviť? O blízkom, osobnom vzťahu. Každé z týchto mien je svedectvom o Pavlovom úzkom vzťahu k členom svojho zboru. Je zaujímavé, že najobsiahlejší teologický spis Novej zmluvy obsahuje zároveň najobsiahlejší výpočet mien a pozdravov. Je to nádherné spojenie hlbokého poznania a teológie s blízkym vzťahom k tým, ktorým je list adresovaný. Pavel nepíše anonymnému davu, ale živým ľuďom, svojim milovaným bratom a sestrám. Určite ich dobre poznal a v spomienkach a modlitbách sa k nim vracal. Do Korintu napríklad napísal: „Neprestajne ďakujem Bohu za vás.“ Možno aj to je jedno z tajomstiev rastu prvej cirkvi: vzájomná láska kazateľa a členov zboru, modlitba jedni za druhých, vzájomné spoločenstvo a služba, spoločný zápas o vieru…
Za mnohými menami napísal Pavel aj stručnú charakteristiku: „prvý v Ázii uveril v Krista“, „moji spoluväzni“, „ktorá sa mnoho ustávala pre vás“, „ktorá aj mne bola matkou“…
Ďalší dôkaz, že ich dobre poznal, prežíval s nimi to, čo prežívali oni, neboli mu ľahostajní, vážil si ich a dokázal oceniť ich námahu v službe pre Pána.
Chcel by som byť členom Pavlovho zboru…