(Na Biblickom týždni Českého združenia sa Daniel Duda odvolal na tento môj článok napísaný už dávnejšie. Pretože sa na mňa obrátilo viac ľudí s prosbou, kde by si ho mohli prečítať, rozhodol som sa ho uverejniť na týchto stránkach)
„Mohol by niekto z vás povedať nejakú skúsenosť?“ – výzva, ktorá najčastejšie zaznieva na úvod sobotnej školy, ale v rôznych obmenách napríklad „Poďme si rozprávať skúsenosti“ alebo „Povedz nám svoju skúsenosť“ sa objavuje aj pri modlitebných stretnutiach, počas oddychových sobotných výletov do prírody, či pri posedeniach so staršími členmi zboru.
Nepochybujem o úprimnej snahe dať priestor na vyjadrenie svojich zážitkov i prežívania svojho vzťahu k Bohu, lenže…
Nie je skúsenosť ako skúsenosť. Každý z nás má inú predstavu a inak chápe význam tohto slova a podľa toho sa so svojimi skúsenosťami delí alebo nie. Závisí to od hĺbky jeho vzťahu k Pánu Bohu, intenzity jeho prežívania, ale aj od toho, akým spôsobom si vo svojom vedomí tento vzťah premieta, ako identifikuje, triedi a interpretuje svoje vnútorné pocity, informácie či udalosti, ktoré zasahujú duchovný rozmer jeho osobnosti. Objektívne to závisí aj od toho, aké má ten veriaci duchovné dary, ako chápe svoje povolanie i poslanie v cirkvi, aké má v nej postavenie, ale nezanedbateľný vplyv má aj jeho vzdelanie, spoločenské postavenie, rodinné prostredie, zamestnanie, vek, temperament a pod.
Zúžiť význam slova „skúsenosť“ na nejaký „misijný zážitok“, často banálny a naivný je prinajmenšom nepochopením obrovského duchovného bohatstva, ktoré samotné slovo v sebe ukrýva. Za oveľa horšie a nebezpečnejšie však považujem to, ak sa na základe takto úzko chápaného významu slova „skúsenosť“, veriaci ľudia delia na tých, čo ich majú a nemajú, teda na tých lepších a tých slabších, na kresťanov prvej a na kresťanov druhej kategórie.
Tá najvšeobecnejšia definícia duchovnej, či kresťanskej skúsenosti by mohla znieť ako vnútorný zážitok, niečo osobné, dôverné, živé ba až intímne, čo som prežil alebo prežívam v spoločenstve so svojím Pánom. Chcem zdôrazniť, že skúsenosť nemožno mať, v zmysle byť jej vlastníkom, pestovať ju, vystavovať ju na obdiv, chváliť sa ňou, porovnávať ju či dokonca merať ňou skúsenosti iných. To je hrubé zneužitie Božieho daru – čím skúsenosť bezpochyby je – a „vlastník“ musí počítať s dôsledkami takéhoto zneužitia.
Až na ďalšom mieste možno skúsenosť chápať ako vonkajšiu udalosť, situáciu, či príhodu, ktorá súvisí s mojou praktickou svedeckou službou ako Kristovho učeníka alebo člena cirkvi.
Tú prvú definíciu by som nazval skúsenosťou VZŤAHU. Tak, ako si vzťah, a ani osobu, s ktorou do vzťahu vstupujem nemôžem privlastniť – pretože ide o bytosť navýsosť slobodnú – ani o tejto skúsenosti nemôžem povedať, že je moja, že ju mám, že som sa stal jej vlastníkom do takej miery, že si ju zaevidujem, zaarchivujem, odložím a v prípade potreby (napr. sobotná škola) sa k nej vrátim.
Tento druh skúsenosti je živý, dynamický a nedá sa vtesnať do pojmov. Je to nepretržitý dej, naša každodenná pozitívna odpoveď na Božie pozvanie do vzájomného spoločenstva s ním, niečo nanajvýš dôverné, nádherné, radostné a niekedy aj chránené ako tajomstvo.
Intimitu prežívania takejto skúsenosti vzťahu slová nikdy nedokážu plne vystihnúť. Niekedy ju môžu dokonca znehodnotiť a znížiť jej význam. Ak sa chceme podeliť o tento druh skúsenosti, sú potrebné určité podmienky – vnímaví poslucháči, správna atmosféra, emotívne naladenie, vhodné miesto a nepochybne i čas.
Rozprávať skúsenosť vzťahu počas niekoľkominútovej zastávky vlaku náhodnému cestujúcemu na nástupišti považujem za jej degradáciu na úroveň informácie staničného rozhlasu.
Ak je táto skúsenosť viery živá, je sprevádzaná skúsenosťou SLUŽBY, ktorá prichádza ako jej dôsledok. Samozrejme, že skúsenosť služby nie je obmedzená na pár zveličených dojmov z “ misijných“ návštev a ani jej efekt a výsledok nemusí byť vždy okamžitý, viditeľný,
opísateľný, a nemusí byť ani pozitívny a úspešný. Skúsenosť služby je tak rozmanitá a pestrá, ako sú rozmanité potreby ľudí žijúcich okolo nás. Ako často na tento fakt zabúdame.
Skúsenosť vzťahu však neprežívajú všetci veriaci rovnako a sú aj takí, ktorí ju neprežívajú vôbec. Niektorých to trápi a snažia sa pre to niečo urobiť, iní si to vôbec neuvedomujú a vôbec necítia potrebu niečo meniť a zaoberať sa tým, a sú aj takí, ktorým je všetko jedno. Tá prvá kategória veriacich, ktorí sa snažia pre fungovanie vzťahu niečo podniknúť, to často robí tak, že ho budujú, presnejšie povedané nahrádzajú buď skúsenosťami služby alebo množstvom prežitých „skúseností“ väčšinou s týmito dvoma podotázkami: „Viem, že ma máš rád, lebo to dopadlo pre mňa priaznivo“, alebo „Čo zlé som urobil, že sa mi to stalo?“, ak sa okolnosti nevyvinuli podľa ich predstáv. Dôsledkom takto zdeformovaných predstáv o úlohe skúseností v duchovnom živote je jeho rozkolísanosť, nevyváženosť, sklony k extrémizmu, obavy, neistota a zameranosť na seba („samovyšetrovanie“). Ak týchto ľudí niekto presvedčí, že podmienkou ich spasenia je svedecká služba, oni ju celkom prirodzene chápu ako rozprávanie svojich „skúseností“. A keďže na základe Ježišových slov žiak nebýva väčší ako jeho učiteľ, asi by sme si nemali robiť ilúzie o funkčnosti vzťahu i kvalite viery tých, ktorí uverili (alebo boli pokrstení a stali sa členmi cirkvi) na základe takto chápaného a ďalej šíreného kresťanstva.
Asi nám nebude celkom cudzie vymenovanie niekoľko typov „skúseností“, ktoré sa pri určitých príležitostiach objavujú aj v našom prostredí.
Typ „A“ – povzbudzujúce – Pán chráni iba svojich verných (rozumej členov našej cirkvi)
Typ „B“ – všetkovysvetľujúce – všetko zlé je na niečo dobré
Typ „C“ – všetkozdôvodňujúce – za všetko môže satan ( aj za to, že nie som pripravený na sobotnú školu)
Typ „D“ – varovné – „poznal som jedného, čo to (ne)urobil a skončil zle“
Typ „E“ – dovozové
Typ „F“ – prieskumné – čo nového v Babylone
Určite som nevyčerpal všetky karikatúry tých skutočne pravdivých, živých a vlastným výkladom neskreslených skúseností. Stačí pozornejšie počúvať alebo aj čítať. A aj vzhľadom na to, že drvivá väčšina z nich je pozitívna a končí happyendom, teším sa, že raz počujem z úst pravého misionára rozprávať vlastnú skúsenosť o tom, ako ho zabili primitívni domorodci niekde na Novej Guinei.
Aby nedošlo k nedorozumeniu, verím, že skúsenosť vzťahu i skúsenosť služby neodmysliteľne i neoddeliteľne patria do života veriaceho človeka. Je však potrebný neustály zápas o ich správne chápanie, kvalitu i exegézu. A k tomu všetkému možno patrí aj modlitba za to, aby sme na určitý druh skúseností radšej zabudli, akoby nás mali pripraviť o skúsenosť najväčšiu, ktorej sa žiadna iná nevyrovná – stretnutiu a spoločenstvu tvárou v tvár s naším Spasiteľom Ježišom
Kristom.