Môj priateľ Miško

Vždy, keď mám narodeniny, si na mňa spomenie a zavolá mi. Keď sa blížia Vianoce viem stopercentne, že na mňa nezabudne. Každý telefonát začína tými istými otázkami: „Ako sa máš, Miki? Čo nové?“ A v priebehu rozhovoru ich zopakuje aspoň päťkrát. A ja vždy odznovu trpezlivo odpovedám a nesmierne sa teším z jeho úprimnej zvedavosti a záujmu.
Zoznámili sme pred vyše dvadsiatimi rokmi. Prežíval som vtedy vo svojom kresťanskom živote krízu – nebola to kríza viery, ale kríza z duchovnej „presýtenosti“, nevoľnosť spôsobená pohybovaním sa v kresťanských teoretických výškach. Niečo mi chýbalo. Cítil som, že moja hlava je plná teórie, ale ruky mi odumierajú a krpatejú. Chcel som ako Ježiš robiť niečo praktické a užitočné pre ľudí. Konkrétne im pomáhať. Rozhodol som sa preto navštíviť vtedajší Ústav pre telesne postihnutých a ponúknuť konkrétnu pomoc handicapovaným obyvateľom ústavu. Prezerali si ma dosť podozrievavo, ale napokon po dlhšej porade mi ponúkli možnosť doprevádzať „vozíčkárov“ na bohoslužby do kostola. Jedným z nich bol aj Miško. Len prednedávnom ho jeho súrodenci priviezli do Ústavu, pretože sa po smrti jeho mamky už u nich v dome nenašlo pre neho miesto. Od narodenia bol postihnutý obrnou a pohyboval sa veľmi ťažkopádne s pomocou dvoch barličiek. O bolesti svojej duše veľa nehovoril. Ale bolo jasné, že ho trápilo nielen to, že mu zomrela mamka, jeho celoživotná opora a ochranca, ale aj to, že sa ho súrodenci zbavili, rozdelili si dedičstvo a on dostal malú izbu v ústave, malý televízor a videorekordér.
Za tie roky som sa pri Miškovi veľa naučil. Nevidieť len seba. Byť nablízku tým, ktorí sú slabší. Uvedomiť si realitu a dopady emocionálneho utrpenia spôsobeného odmietnutím najbližších. Prežiť radosť z toho, že vás niekto má rád nezávisle na tom, kto ste. Možno som v Miškových očiach zazrel záblesk Božej lásky. Možno som pochopil, koho mal Ježiš na mysli, keď vyslovoval blahoslavenstvo pre chudobných duchom. Aj pre Miška platí, že najhlbšou túžbou človeka je vytvoriť s druhými vzťahy a žiť s nimi ako v rodine.
Najbližšie keď na displeji zbadám Miškove číslo, srdce mi od radosti zase podskočí. Teším sa na jeho prvú otázku: „Ahoj Miki, ako sa máš? Čo nové?“ A budem s úsmevom počítať, koľkokrát mi ju počas rozhovoru ešte položí. Každá z nich bude dôkazom, že na tomto svete ešte existuje čistá Božia láska.