Záver Mojžišovho života nie je menej realistický, než celý jeho život. Možno by sme čakali, že ho Hospodin pár dní pred smrťou oslobodí od tohto pesimistického scenára, ktorý sa týka budúcnosti Božieho ľudu. Nestalo sa tak. Akoby neexistoval žiaden pozitívny výsledok Mojžišovho dlhoročného vodcovstva. A bude ešte horšie… takto predpovedá Hospodin budúcnosť svojho vyvoleného národa. Žiadne vyznamenanie za štyridsaťročnú namáhavú službu. Naopak, zákaz vstupu na zasľúbené územie. Štafetu preberá Józue.
Mojžišova rozlúčka s ľudom neobsahuje nijakú ďakovnú reč – ani na jednej ani na druhej strane. Mojžiš dostáva už len poslednú úlohu – naučiť Izraelcov pieseň. Nebude to pieseň sentimentálna a povrchná. Jej slová budú vždy bolieť, pretože bude „svedkom proti Izraelcom“ (31,19). Bude navždy pripomínať temné kapitoly dejín Božieho ľudu. Ale pieseň sa stane aj zdrojom nádeje. Pripomienkou Božieho milosrdenstva: „Hospodin zaistí práva svojmu ľudu a zľutuje sa…“ (32,36)
Poslednými Mojžišovými slovami nie sú napomínanie a líčenie budúcej nevernosti a odpadnutia národa. Posledným, čo Mojžiš vysloví, sú slová požehnania. Tento Boží muž mal nespočet dôvodov na zahorknutie – voči Hospodinovi i voči Božiemu ľudu. Z jeho úst nezaznie ani slovko sťažnosti. Prijíma bez slova Hospodinovo rozhodnutie, že nevojde do Kanaánu, povzbudzuje svojho nástupcu Józuu v novej úlohe a dáva Izraelcom záverečné požehnanie.
Neviem presne, čo znamená, že Hospodin pochoval Mojžiša. Ale z tejto vety cítim obrovskú lásku a mimoriadny vzťah Hospodina k tomuto svojmu výnimočnému služobníkovi. Zomrel v Hospodinovej blízkosti, možno by sme mohli povedať doslova v jeho náručí. Existuje dojemnejší dôkaz Božej lásky k človeku?