Darčeku, ktorý som začiatkom roka získal od Českého združenia v knihe s názvom Cílevědomá církev autora Ricka Warrena, som sa úprimne potešil. Hoci som tento svetový bestseller (vyše milióna predaných výtlačkov preložených do 20 jazykov) čítal už skôr, znovu som sa prelúskal jej stránkami, ktoré sú návodom – ako je to uvedené v podtitule – na „budovanie zdravého zboru podľa Božieho zámeru“. Pretože ďalšia Warrenova kniha sa stala misijnou knihou roku, vzniká otázka: Našli sme konečne to, čo potrebujeme?
Prázdne kolonky a lavice
Po tomto type kníh siahame my kazatelia možno aj preto, že štatistiky o raste cirkvi a realita zborového života v nás vyvolávajú depresie. V čom je príčina, že do kolonky počet krstov v štvrťročnej správe som opäť nútený napísať nulu? Prečo nám niektorí členovia povedia, že nemajú odvahu priviesť do zboru svojho priateľa? Kam sa vytratili naše deti, ktoré ešte pred časom nadšene recitovali v sobotnej škôlke biblické verše naspamäť? Kde sú noví obrátení veriaci, ktorí by vliali do života zboru novú krv? Prenasledovaní týmito otázkami a mučení pocitmi viny siahame po každej knihe, po každom článku, programe či školení, ktoré by pomohli nájsť východisko z krízy. Nie je to však také jednoduché.
Začalo sa to Burrillom
Burrillove knihy (Revolúcia v cirkvi, Cirkev 20. storočia, Radikálne učeníctvo) vydávané v polovici 90-tych rokov, sa mali stať manifestom obnovnej revolučnej vlny v cirkvi. Burrill je adventista, vychádzal z Biblie, adventistickej tradície a často citoval Ellen Whiteovú. K výraznejšiemu posunu však nedošlo. Na revolúciu sme neboli pripravení. Angažovanosť niektorých predstaviteľov cirkvi v tejto revolúcii sa končila súhlasom s vydaním jeho kníh, poniektorí radikáli poňali Burrilove myšlienky ako palicu na vybavenie si účtov so „zaostalým“ zborom, v niektorých zboroch sa odstránila kazateľnica a sobotné dopoludnie sa stalo jedným veľkým spoločenským stretnutím (bez akéhokoľvek náznaku sobotnej školy a kázania). Napriek určitému nepochopeniu Burrillove knihy vytvorili základňu, na ktorej sa v budúcnosti mohlo stavať. Táto skúsenosť však priniesla dve cenné ponaučenia – ukázalo sa, že nijaké zmysluplné zmeny nevykonáme bez spojeného, plánovaného a pripraveného úsilia vedenia cirkvi a zborov, a po druhé, odpor voči prijatiu akýchkoľvek zmien v zaužívaných formách bohoslužby, organizácie cirkvi a v úlohe kazateľa je vo väčšine našich zborov taký silný, že nádej na ich uskutočnenie je takmer nulová. Tým sa pomaly pripravovala cesta pre vznik nových, tzv. alternatívnych zborov, oddelených od tzv. zborov tradičných. Kde však vziať skúsenosti?
Nová inšpirácia – megazbory
V tom čase sa začína čoraz viac hovoriť o kresťanských zboroch, ktoré sa vďaka modlitebnému úsiliu a vízii charizmatického kazateľa postupne rozrástli z malej skupinky na niekoľkotisícové spoločenstvá (tzv. megazbory). Mená Youngi – Cho, Bill Hybels (Willow Creek Church), Rick Warren (Saddleback Church) a ďalší „megakazatelia“ sa stávajú symbolmi uskutočňovania novej misijnej stratégie. Spája ich to, že odmietajú tradičné metódy evanjelizácie a vytvárajú nový model rastu cirkvi. Prieskum, ktorý vykonali v určitých lokalitách, im ukázal, že neveriaci stoja mimo cirkvi nie preto, žeby odmietali Krista, ale pretože odmietajú nudný a nezaujímavý spôsob, akým cirkev Krista predstavuje. Zabaľme produkt (evanjelium, Krista) do iného obalu, a úspech sa dostaví – to je podstata tzv. seeker sensitive church (zboru či cirkvi citlivej na hľadajúcich). Bude to fungovať aj u nás?
Naše pokusy v Európe a doma
Ďalšou inšpiráciou boli významné konferencie o zakladaní zborov s názvom Euro-Seeds, ktoré sa uskutočnili vo Friedensau v rokoch 2001, 2003 a 2005. Dr. Edgar Machel, profesor na našej univerzite vo Friedensau vtedy vyhlásil, že vzhľadom na stagnáciu cirkvi v Nemecku nemožno ďalej pokračovať ako doteraz. Bolo nevyhnutné zmeniť evanjelizačnú stratégiu, tradičné metódy sa stali neúčinnými. Na celúnijnom kazateľskom zhromaždení venovanom téme zakladania zborov predstavil koordinátor Globálnej misie TED Peter Roennfeldt ako jeden z príkladov napĺňania nového evanjelizačného prístupu tzv. café-church v Kodani. Niektorých mojich kolegov vydesilo spojenie adventistického zboru s kaviarňou, ale bližšie informácie ukázali, že sa niet čoho obávať. Reakcia na slovíčko café len ukázala, s koľkými podvedomými a vypestovanými zábranami sa budeme musieť vysporiadať pri hľadaní spôsobov ako osloviť moderného človeka.
Zakladanie komunitných centier v Českej republike je však dobrým signálom, že v tejto oblasti ideme dopredu a že sa tento spôsob komunikácie zboru s verejnosťou ujal. Aj keď pri ich budovaní i činnosti bude potrebné prekonať určité problémy a vyhodnocovať a vybalancovať ich činnosť, ukazuje sa, že táto forma služby cirkvi verejnosti sa stretáva s pozitívnym ohlasom. Otázkou však ostáva, či komunitné centrá sú skutočne alternatívnymi zbormi k tzv. tradičným alebo sú len strediskami voľnočasových aktivít. Zložitejšia situácia nastáva, ak takéto centrum funguje v budove zboru, kde sa v sobotu stretávajú členovia na tradičnú bohoslužbu.
Cieľavedomá cirkev a jej slabšie miesta
Je jasné, že princípy fungovania zboru opísané vo Warrenovej knihe Cílevědomá církev (Purpose Driven Church) ostávajú pre nás vzdialeným cieľom. Príčin je viac – rozdiel kultúr, obava z neúspechu, neskúsenosť, nedostatok ľudských zdrojov či všeobecná rezignácia na akékoľvek nové techniky a evanjelizačné metódy v cirkvi. Bez ohľadu na to, Warren dáva jedinečné a v mnohých prípadoch aj solídne biblické odpovede na mnohé z otázok, ktoré nás v súvislosti s rastom zboru, jeho misijným pôsobením a organizáciou trápia. Schvaľujem jej výber na misijnú knihu roka a každý, kto premýšľa nad tým, ako sa priblížiť dnešnému postmodernému človeku, by si ju mal prečítať. Warrenov model rastu cirkvi ako je opísaný v spomínanej knihe má však aj svoje slabšie stránky, úskalia a skrýva pokušenia, z ktorých spomeniem dve hlavné.
a) teológia „zdravého sebavedomia“
Jedným z tých, kto začal ako prvý využívať moderné techniky v hnutí rastu cirkvi a kto mal nemalý vplyv na Ricka Warrena bol Dr. Robert Schuller. Svoje teologické dôrazy najjasnejšie vyjadril v svojej knihe Self-Esteem: The New Reformation. Tvrdí v nej, že za každým problémom človeka a spoločnosti je nízka mienka, ktorú ľudia o sebe majú. Aby sme mohli zasiahnúť zástupy neveriacich, je potrebná nová reformácia, ktorá spočíva na budovaní ich pozitívnho sebavedomia. Má výhrady voči klasickej teológii, ktorá je sústredená viac na Boha ako na človeka, on toto poradie obracia v prospech človeka. (Tvrdí, že v evanjeliách Ježiš nikoho neoznačil za hriešnika.) Znovuzrodenie pre neho znamená prechod od negatívneho obrazu, ktorý o sebe máme, k obrazu pozitívnemu. Ak kazateľ tvrdí, že človek je stratený a mal by si uvedomiť svoju hriešnosť, koná podľa Schullera vraj tú najhoršiu vec.
b) marketingová stratégia
Marketingová stratégia vychádza z priekumu, ktorým sa zistia nenaplnené potreby celej spoločnosti, alebo jej časti. Na základe týchto potrieb a ich intenzity sa vytvorí vízia a nájdu zdroje na ich naplnenie. Najtypickejším príkladom tejto marketingovej stratégie je Willow Creek Community Church v Barringtone v štáte Illinois.
(Willow Creek má dokonalú marketingovú startégiu: 1. jasná vízia, ktorá nahrádza panoramatický pohľad, ktorého výsledkom je že cirkev robí všetko, bez toho, aby to robila sústavne a efektívne. 2. zodpovedný prístup k správcovstvu – pretože máme zodpovednosť k zdrojom, ktoré máme 3. strategický prístup – cirkev rozostavuje svojich ľudí vhodným spôsobom 4. používa presvedčovacie metódy a jazyk, ktoré majú zmysel a týkajú sa životných situácií oslovených poslucháčov.)
Heslo „náš zákazník náš pán“ môže byť veľmi užitočné v zvyšovaní dôveryhodnosti obchodnej siete, ale v cirkvi môže mať katastrofálne dôsledky. Je to podobné, ako keby si pacient sám určoval diagnózu a lekár predpísal lieky, ktoré si pacient vyberie podľa vlastnej chuti a farby.
Ďalším nebezpečenstvom marketingovej stratégie je, že evanjelium sa stáva len prostriedkom na naplnenie potrieb človeka. Posadnutosť člena zboru naplňaním svojich vybraných potrieb vedie u neho k ignorácii potrieb skutočných a zbor vníma ako servisnú organizáciu, ktorej platí, aby sa o neho starala.
Samozrejme, existujú nesporné pozitíva tejto stratégie. Zdá sa však, že vo fragmentovanej a spločensky čoraz viac diferencovanej spoločnosti je stále ťažšie používať jednu stratégiu na oslovenie širšieho spektra ľudí.
Bol Ježiš marketingový stratég?
Na prvý pohľad sa môže zdať, že v Ježišovej službe sa napĺňajú princípy marketingovej stratégie. Sýtil hladných, uzdravoval chorých, bol k dispozícii zástupom i jednotlivcom. Keď sa však pozrieme bližšie na Ježišovu službu zistíme, že jeho poslanie neurčovali ľudia, učeníci ani náboženské autority. V Jánovom evanjeliu hovorí, že prišiel na to, aby plnil Otcovu vôľu a to bolo pre neho určujúce. Neuzdravil každého, nenasýtil všetkých. Jeho skutky boli znameniami, či predzvesťou Božieho kráľovstva, nie univerzálnym všeliekom.
Matúš 9,1-9 je ukážkou, ako Ježiš ponúka ľuďom naplnenie potrieb, o ktorých nemajú ani tušenia, alebo sú potlačené, či zakryté nánosmi hriechu. „Dúfaj synu, odpúšťajú sa ti hriechy.“
Dostávame sa tu k paradoxnému vyjadreniu: Dôležité je urobiť to, čo od nás žiada Boh, nie to, o čo nás žiadajú ľudia. Uvedomujem si, že tento výrok môže byť zneužitý, prekrútený, nesprávne aplikovaný, ale ale ak dáme vedľa na seba na misku váh teologickú, či biblickú motiváciu k činu a na druhú pragmatickú, v konečnom dôsledku je dôležitejšia teologická. To, čo má robiť cirkev, nemôžu určovať zákazníci, členovia alebo neveriaci, ale jej Pán.
Marek – od tlačenice k totálnej samote
Markovo evanjelium je príkladom, ako ľudia reagovali na Ježišovu „ponuku“, či naplnenie ich potrieb. Na začiatku evanjelia je Ježiš doslova obklopený ľuďmi, zástupmi, ktoré sa na neho tlačia (Mar 1,5.32.37.45; 2,2; 3,7 atď.) a zdá sa, že predovšetkým uzdravuje, napĺňa ich potreby. Ale keď začína čím ďalej tým viac hovoriť o svojom utrpení, a hlása princípy Božieho kráľovstva, hovorí o cene učeníctva, zástup sa už tak netlačí. Kým vedie odvykové kurzy, zdravotné prednášky a kurzy zdravej výživy, záujem je veľký. No duchovné pravdy už neznejú tak lákavo. Ježiš je však verný svojmu poslaniu a nemôže svoju agendu určovať na základe potrieb ľudí. Ježišova vernosť poslaniu ho dovedie až na kríž, kde visí sám. Marek poznamená: „A všetci ho opustili a utiekli.“ To isté sa môže naplniť v našom osobnom živote, v živote kazateľskom, ale aj v živote cirkvi ako celku.
Záver
Ak máme byť relevantným hnutím s dôležitým posolstvom pre tento svet, niečo sa musí zmeniť. Naše misijné smerovanie musí byť biblické a zároveň začínať tam, kde je moderný človek ochotný načúvať. „Čo o tom učí Biblia?“ by malo byť rozhodujúcejšie než otázka „Čo máme robiť, aby sme vyprodukovali úspešnú cirkev?“ Možno už v blízkej budúcnosti nás to rozdelí a postaví proti sebe. Možno bude treba čoskoro povedať jasné prorocké slovo, ktoré bude bolieť a zatne do živého. Ale iná možnosť záchrany neexistuje. Proroci ostanú takmer vždy visieť na kríži sami. Je to cena za to, že sa nespreneverili svojmu poslaniu. Prečo by to malo byť v prorockom hnutí poslednej doby inak?