Vedieť hrať na klavír je moja nenaplnená životná túžba. A už sa asi nikdy neuskutoční. Vždy, keď počúvam klavírny alebo organový koncert, tak sa znovu a znovu vynára. Hrám trochu na husle a na gitare. Ale klavír… Ten ma vždy fascinoval. Kvôli širokej harmónii, kvôli „úplnosti“ hudobného výrazu. Kvôli predstave, že si sadnem a vychutnávam každý tón. Že sa pozerám niekde do diaľky a prsty sa len zľahka dotýkajú kláves, hladia ich a výsledkom je nádherná melódia…
Mám rád vážnu hudbu… Melodickú, sviežu, dynamickú, zrozumiteľnú… Vivaldiho, Mozarta, Beethovena, Bacha, Haydna… Nie som znalec, len vďačný poslucháč… Niektoré z ich jednoduchších husľových skladieb som hral – ako sólo vystúpenia, v sláčikovom kvartete či v žiackom orchestri… Často som to vnímal ako povinnosť… Kým ostatní chlapci trénovali futbal a hrali sa vonku, ja som sa trikrát do týždňa tlačil v mestskej doprave s puzdrom na husle. Keď sme sa presťahovali v 5. ročníku základnej školy z dediny do mesta, tak som vycítil vhodnú príležitosť na to, aby som s otcom vyjednával o skončení „husľového“ trápenia. „Potrebujem sa s tebou vážne porozprávať,“ tak som začal jedno zo svojich prvých diplomatických rokovaní. Neuspel som. Vtedy deti ešte toľko slobody ako dnes na rozhodovanie nemali… A musím povedať, že ma to ani veľmi nebolelo. Čo povedal otec, bolo sväté a nezrušiteľné. Dnes neľutujem. Je pravda, že som dvakrát namiesto hudobnej sedel v kine, ale aj filmová tvorba je tiež umelecká oblasť.
Kdesi som čítal, že sovietsky vodca Lenin odmietal počúvať vážnu hudbu, lebo sa bál, žeby v ňom otupila revolučný zápal a zmäkčila jeho diktátorské srdce. Neviem, či sa bál právom, pretože z histórie vieme, že mnohí nacistickí dôstojníci boli schopní páchať tie najväčšie zverstvá napriek tomu, že boli precítenými poslucháčmi vážnej hudby. V každom prípade je hudba fenomén, ktorý nesporne ovplyvňuje náš emocionálny život. Môj určite… Práve preto som si dnes večer pustil Beethovenovu Sonátu mesačného svitu… a bolo mi pri nej naozaj perfektne…