(Tento môj príspevok zaznel na teologickej konferencii na Sázave pred troma rokmi)
Teológia ako kritická reflexia „mýtov“ (aj v adventizme)
(Potrebuje cirkev teológiu?)
Európu obchádza strašidlo – strašidlo komunizmu – touto pamätnou vetou sa začína Marxov Manifest komunistickej strany. V posledných rokoch, ktoré sú spojené s mojím pobytom na TS, si ju tu a tam pripomeniem v parafrázovanej podobe: Cirkev obchádza strašidlo – strašidlo teológie. Stačí vydať Rannú stráž viac zameranú na rozbor textu, a počujete sťažnosti, že sa nad takýmito zložitými výkladmi nedá modliť. Stačí napísať seriózny teologický článok do Adventu a členovia zboru píšu protestné listy. Stačí prejaviť záujem o štúdium na teologickej fakulte a vaši bratia vyjadrujú obavy z toho, či aj po jej skončení budete rovnako dobrý adventista. Teologofóbia má viac príčin. Ak teológia zabudne, že jej tvorcom je Logos, Slovo Boha, ktorý jej určuje miesto a úlohu a nadobúda výsostne intelektuálno-špekulatívnu či nábožensko-filozofickú orientáciu, spreneveruje sa svojmu základnému poslaniu a vyvoláva prirodzenú obrannú reakciu, ktorá je umocnená strachom zo straty viery či adventistickej identity. Niekedy za strach z teológie môžu aj samotní teológovia, ktorí ju používajú ako demonštráciu intelektuálnej prevahy nad zvyškom cirkvi.
Teológia je však často predmetom nezáujmu či strašidlom aj z inej príčiny. Cirkev adventistov vo svojom teologickom i organizačnom vývoji na americkom kontinente nemohla ostať nedotknutá od vplyvu amerického filozofického hnutia, ktorým je pragmatizmus. Je zaujímavé, ako sa definícia pragmatizmu od jeho zakladateľa Williama Jamesa v mnohom zhoduje s dôrazmi adventizmu, ako ich poznáme z reality cirkevného života. Podľa Jamesa je pragmatizmus „postoj, který odhlíží od prvních věcí, principů, kategorií a domnělých nutností a obrací se k posledním věcem, k plodům, výsledkům a faktům“. Posledné veci, plody, výsledky, fakty – nie je to vyjadrenie programu a smerovania cirkvi? Na inom mieste James píše: „Zkoumám tedy znovu filosofie a různá náboženství. Možná, že se dobre osvědčují v posluchárně, ale nikdy pod oblačným nebem, v širé krajině a na březích plynoucích vod.“
Pragmatizmus odsúva bokom všetko, čo sa neosvedčuje v praktickom živote, čo nie je prítomné a bezprostredné, čo neprináša zisk. Ak sa oblečie do náboženského rúcha, vytvorí si vlastný ideologický nástroj na ospravedlnenie svojej existencie – teológiu úspechu.
Tento rys Jamesovho filozofického myslenia importovaný cez americkú spoločnosť do cirkvi s americkými koreňmi sa dostáva spolu s vieroučnými a misijnými dôrazmi a organizačnou štruktúrou aj na európsky kontinent, kde ovplyvňuje vzťah cirkvi k teológii ako vede. Ak k tomu prirátame radikálne Sola Scriptura našich priekopníkov a to, že ani Wiliam Miller ani zakladatelia cirkvi neboli vzdelaním teológovia, je len logické, že Millerove slová: „Bůh mohl vést věrné jedince, i když neznali řečtinu a hebrejštinu“, vyjadrujú postoj mnohých členov, ale aj niektorých predstaviteľov cirkvi k teológom a teológii, ako prostriedku poznania pravdy. Dynamika poznávacieho procesu biblického zjavenia taká typická pre našich priekopníkov ustupuje do úzadia a nahrádza ju prepracovaný a biblicky i logicky zdôvodniteľný jednotný a v podstate nemeniteľný vieroučný koncept.
Stáva sa síce dôležitým zjednocujúcim a identifikačným znakom cirkvi, no má tendenciu zužovať priestor pre slobodné teologické bádanie, pretože ho vníma ako ohrozovanie a podkopávanie ťažko vybudovaných vieroučných pilierov. Teológia sa tak stáva trpenou a neuznanou popoluškou a teológovia nepoužiteľnými podivínmi, antipraktikmi, ktorí zložitými a mnohoznačnými výkladmi komplikujú jasné biblické poslostvo. Paradoxne však práve to dokazuje, že majú v adventizme nezastupiteľné miesto. Rozbíjajú totiž mýty, ktoré majú tendenciu množiť sa aj v cirkvi.
Tam, kde sa rodí mýtus, prichádza teológia, aby ho kriticky zhodnotila a pomenovala, prípadne odstránila nezrovnalosti medzi mýtickými predstavami a obrazom sveta, ako ho vníma teologia na základe určitých kritérií.
Slovo „teológia“ nemá kresťanský a už vôbec nie židovský pôvod . Pochádza z antického prostredia a ako prvý ho použil Platón vo svojej Ústave. V jednom z dialógov Adeimantos položí Sokratovi otázku: „A které by to byly znaky, jež mají určovat vyprávění o bozích (theologia)“? Sokrates odpovedá: „Snad takové… jaký právě bůh je, tak se má vždy i zobrazovat ať ho už někdo představuje v epickém projevu, lyrické skladbě nebo v tragédii.“
Pôvodný, antický význam slova „teológia“ je teda „vyprávění o bozích“. A ak vezmeme do úvahy aj Sokratovu odpoveď, potom „teológia“ podľa Platóna je reč alebo rozprávanie o bohu, aký skutočne je. Je to hľadanie alebo približovanie sa k autentickému obrazu boha.
Spomínaný dialóg pokračuje Sokratovým tvrdením, že boh je svojou podstatou dobrý a to by sa o ňom malo hovoriť. Touto svojou „teológiou“ Platón ústami Sokrata rozbíja antropomorfizmus homérskych mýtov o bohoch (v tomto prípade, že boh je príčinou dobra i zla, pretože postavil na prah chrámu dva sudy plné losov, z ktorých jeden obsahuje dobré a druhý zlé losy a kto z ľudí si aký vyberie, taký má život).
Význam, aký Platón dáva slovu teológia, určuje jednu z jej hlavných funkcií a úloh. To, že Platónova teológia vytvára ďalšie mýty, neznižuje jej význam. Stáva sa vedou hodnotiacou, kritickou. Pretože hodnotenie, posudzovanie, porovnávanie je úlohou rozumu, používajú antickí filozofovia (v určitom zmysle by sme ich mohli nazvať aj teológmi) racionalistické postupy na vysvetlenie prírodných i psychických javov. Túto funkciu preberá neskôr aj kresťanská teológia.
Teológia vzniká ako korekcia mýtu a žije z neho. Grécke slovo „mythos“, mýtus, znamená „príbeh“. Jeho pôvodný význam bol „slovo“ ako konečný a definitívny platný výrok, ktorým sa tradícia stáva autoritatívnou. Jeho protikladom je logos, ako určitá zákonitosť, podľa ktorej prebieha dianie okolo nás, ako slovo, ktorého pravdivosť možno racionálne dokázať.
Mythos a logos sú preto v ustavičnom napätí. Tam, kde sa teológia stretáva s mýtom, ujíma sa svojej kritiké techné, umenia posudzovania, a dochádza k stretnutiu autoritatívnej, často emocionálne podfarbenej tradície a racionality ľudského myslenia.
Ani kresťanská teológia sa tomuto napätiu nevyhne. Kresťanstvo sa rodí v svete, ktorý je hrdý na svoju duchovné dedičstvo a núti zvestovateľov Ježišovho evanjelia predkladať základy nového učenia jazykom prispôsobeným adresátom. Zjednodušene možno povedať, že kresťanstvo bolo k teologizácii kresťanskej zvesti donútené – zvonku aj zvnútra. Už apoštol Pavel na Areopágu sa púšťa s vtedajšími vzdelancami do diskusie, ktorá je teologickým stretom s mýtickou predstavou spredmetnenou v soche „neznámemu bohu“. Pavel neborí mýtus tým, že ho rozbije na tisíc úlomkov zhodením z piedestálu. On ho naplní novým obsahom. Reč, ktorá na agore zaznieva, je teo-logická v tom najvlastnejšom slova zmysle.
Predmetom Pavlovej teo-logie, reči o Bohu, je Boh, ktorý sa zjavuje vo svojich skutkoch v dejinách. Pavel je donútený sformulovať to, v akého Boha verí, aké má charakteristiky, vlastnosti, aký má vzťah k svojmu stvorenstvu, aký dôkaz o sebe podal v posledných dňoch atď. Áno, teológovi Pavlovi sa aténski filozofi smejú, ale taký je už údel teológa, ktorý sa dotýka posvätných mýtov. Mohol dopadnúť aj horšie.
Nasledovníci Ježišovho učenia však musia sformulovať určité teologické postoje aj voči tým, ktorí sú už súčasťou novo sa rodiacej cirkvi. Prehodnocujú a novo formulujú vzťah kresťanov k Mojžišovmu zákonu, k otázkam spasenia, k misijnej stratégii, diskutujú o úlohe žien v cirkvi atď. Aj tu sa naráža na mýty. Nie také vulgárne a primitívne ako v pohanstve, ale o to ťažšie identifikovateľné a odstrániteľné. Mýty zaťažené psychologickými predsudkami, rozdielmi v spoločenskom postavení, kultúrnymi bariérami či odlišnou náboženskou skúsenosťou. Teológia so svojou kritiké techné preniká do spletitosti týchto javov a nachádza meradlá pre ich skúmanie a hodnotenie. V tom je jej úloha nezastupiteľná.
V celom ranom období kresťanstva si Kristovi nasledovníci uvedomujú, aké dôležité je vieru spracovať do podoby prijateľnej pre úplne odlišnú pohanskú filozofiu i kultúru, ale aj pre dynamizmus duchovného rozvoja vlastného cirkevného spoločenstva. S väčšími či menšími úspechmi, s výhodami i nevýhodami, ktoré to prinieslo, si však kresťanstvo vytvorilo teológiu, ktorá sformulovala jeho vlastné chápanie viery na určitom racionálnom základe. Teológia však v konfrontácii s mýtmi rôzneho druhu a v zápase o zrozumiteľnú formuláciu zvereného posolstva nesmie stratiť zo zreteľa, že nie ona formuje predmet svojho poznávania, ale naopak, necháva sa ním sama formovať. Len tak získa autoritu, vierohodnosť, slobodu, dynamiku a progresívnosť.
Vytváranie mýtov sa nevyhlo ani adventizmu. O ich súhrn v oblasti adventistického vzdelania a životného štýlu sa pokúsil v knihe s názvom Mýty v adventizme George R. Knight . Väčšina z nich ako napovedá aj podtitul knihy vyplýva zo skreslených či doslovistických výkladov niektorých výrokov Ellen Whiteovej. Sú rozdelené do troch častí na mýty historické a filozofické, mýty o inštitúciách a ľuďoch a mýty o vyučovanýcch predmetoch a metódach.
Nie sú špecificky vieroučné či biblické, pravdou však je, že sčasti odrážajú teologické myslenie ich prívržencov a propagátorov. Preto je pri ich odhaľovaní niekedy potrebné používať aj teologické kritériá. Pozitívom kritického hodnotenia mýtov je, že sa nanovo formulujú a hľadajú interpretačné princípy. Niekedy však na odhalenie absurdity doslovnej interpretácie stačí aj kritérium zdravého rozumu, ktoré podľa rady tohto istého autora smieme používať pri výkladoch niektorých výrokov Ellen Whiteovej.
Existuje však typ mýtu, ktorý sa demaskuje oveľa ťažšie. Je to mýtus vo forme náboženskej ilúzie, ktorou človek uspokojuje svoje hlboké existenciálne a spirituálne potreby. Prevažujú v ňom prvky emocionálneho poznania a viery nad racionálnymi. Pre duchovné dozrievanie každého z nás je typické obdobie duchovnej nedospelosti, keď potrebujeme jasne vyznačiť čiaru medzi dobrom a zlom, pravdou a omylom a veriť nejakému ideálu. Všetci máme potrebu prijímať v období dospievania jednoznačné názory. Mýtus túto potrebu napĺňa, pretože je zrozumiteľný, autoritatívny, uchopiteľný a ľahko predstaviteľný. Teológia je však dospelá veda, ktorá – možno aj v spolupráci s psychológiou – má viesť Kristovho nasledovníka k dospelosti. Má ho odnaučiť strachu, meniť falošné istoty a viesť k slobode a zodpovednosti. Dejinné i osobné teologické pochybenia majú viesť k pokore a ustavičnému hľadaniu, ale aj pozornému načúvaniu tým, ktorí prinášajú odlišné pohľady.
Ako príklad adventistického mýtu uvediem známy, ale žiaľ fantazijný obraz posledného súdu, keď muž v obleku stojí pred obrovskými žiarivými doskami Božieho zákona. A podľa variant stojí na jednom obrázku Ježiš vedľa neho a anjel niečo zapisuje do knihy, na druhom sedí Kristus ako sudca nad zákonom a oproti mužovi v obleku sedí anjel za stolom nad otvorenou knihou a pravdepodobne pripomína mužovi jeho previnenia alebo mu kladie otázky. Podobné maľby zjednodušujú hlboké pravdy a nebezpečne ich skresľujú. Mýtus sa dá vyjadriť nielen slovom, ale aj zdanlivo biblickým obrazom súdu, ktorý nám vštepuje do mysle, že náš život je hodnotený na základe poslušnosti prikázaniam. Prostriedok na odstránenie duchovnej „negramotnosti“ (ak takto budeme vnímať maliarov úmysel) sa tak stáva v rukách teologicky a často aj umelecky nevzdelaného človeka nástrojom jej ďalšieho prehlbovania a jeho sprievodným znakom je zrod mýtu. Poslaním teológie je ukázať, že biblické obrazy súdu či apokalyptické vízie nie sú vždy videozáznamom či fotografiou eschatologickej reality. Často sú metaforou, podobenstvom, náznakom, modelom, symbolom. Teológia odhaľuje, že obraz významne posúva interpretáciu súdu a nahrádza vedecké výkladové metódy umeleckými.
Božie zjavenie sa nám ponúka v dynamike slova. V antickom svete, ktorému už zvestované slovo nestačí a túži po zmyslovom spojení s božským svetom, kresťania začínajú využívať umelecké formy ako hmatateľné pomôcky na hlbšie pochopenie právd evanjelia. Slová (príbeh, udalosť, zjavenie) sa zbavujú nahoty a odievajú sa do nového príťažlivejšieho habitu, do obrazu, do média. V dnešnej postmodernej dobe, ktorá média a obrazy zbožstvila, sa teológia bude musieť ustavične usilovať o návrat k S(s)lovu, ktoré bolo na počiatku. Napriek tomu, že nebude vždy zrozumiteľné, že ostane často tajomstvom.
Teológiu nevynašli adventisti. Existovala už stáročia pred vznikom adventizmu a vytvárala svoju obsahovú aj metodickú stránku. Adventizmus ako relevantné kresťanské hnutie ju preto nesmie ignorovať. Nesmie prehliadať jej vývoj a zápasy v celom dejinnom kontexte. V určitom historickom období sa adventizmus napája na konkrétny teologický dejinný vývoj a čerpá z jeho bohatého duchovného dedičstva pri vytváraní vlastnej vieroučnej identity. Preto je povolaný k tomu, aby prebratú duchovnú tradíciu zúročil a spätne ňou obohatil univerzálnu pokladnicu teologického poznania, ktoré prekračuje denominačné hranice. Cirkev adventistov si nesmie privlastniť výsledky bolestných stáročia trvajúcich teologických zápasov o ortodoxiu kresťanského učenia na to, aby ich využila na vyvýšenie vlastnej pravovernosti, na vychvaľovanie a posilňovanie falošne chápanej idey vyvolenosti.
Univerzalizmus adventistického posolstva nespočíva len v kvantitatívnom, plošnom rozšírení (ktoré možno zmerať napríklad počtom krajín, kde máme pokrstených členov), ale aj v rozšírení priestorovom, hĺbkovom, ktoré ukazuje, ako sme schopní kresťanské posolstvo tlmočiť prístupným a zrozumiteľným spôsobom v jednotlivých vrstvách spoločnosti.
Cirkev je povolaná slúžiť aj v oblasti teologického bádania. Má podobne ako jej Pán boriť staré náboženské mýty ako projekcie našich vlastných predstáv o Bohu a pomocou teologickej reflexie v pokore a skromnosti odhaľovať Božie mocné skutky v dejinách. Tie, ktoré uskutočnil, ale aj tie, ktoré Boh vo svojej zvrchovanosti uskutočňuje a uskutoční. Teológia ich nemôže urýchliť. Ona Bohom nedisponuje. Môže nám však otvoriť oči, aby sme Božie zjavenie v dejinách videli v tej správnej perspektíve. Preto ju potrebujeme.