Takéto motto mala spoločná bohoslužba predstaviteľov cirkví, na ktorú som bol pozvaný. Je to tradičné stretnutie na záver aliančného týždňa. V niektorých našich zboroch je Týždeň modlitieb za jednotu kresťanov príležitosťou na vzájomné stretávanie a spoznávanie s členmi rôznych kresťanských spoločenstiev a samozrejme na spoločné modlitby. Sú zbory, kde takáto tradícia neexistuje a kde sa akákoľvek spolupráca s inými kresťanmi považuje za ohrozenie našej adventistickej identity. V každom prípade však radikalizmus niektorých členov voči akejkoľvek forme spolupráce s inými cirkvami je otázny.
Podľa slov Pavla Černého, bývalého predsedu ERC, sú osobné vzťahy medzi predstaviteľmi cirkví v ČR mimoriadne dobré a ja to môžem potvrdiť. Osobné vzťahy odbúravajú zbytočné predsudky a priznajme si, že voči našej cirkvi je tých predpojatostí dosť. Za mnohé nemôžeme, ale naša nevysvetlená neúčasť na spoločných modlitebných stretnutiach mnohé z nich zbytočne vyrába. Snažím sa preto svojou prítomnosťou na vybraných stretnutiach ukázať, že sme kresťanmi, ktorí nežijú s pocitom výlučnosti a sú ochotní modliť sa s inými kresťanmi a učiť sa od nich mnohým dobrým veciam a skúsenostiam.
Po skončení bohoslužby sme boli pozvaní do priestorov augustiniánskeho kláštora na malé občerstvenie a to je vždy príležitosť sa ešte viac s bratmi a sestrami z iných cirkví zoznámiť a vymeniť si pár slov. Dnešok nebol výnimkou. Okrem iných sa pri mne zastavil aj kardinál Vlk a jeho prvé slová zneli: “ Brat Pavlík, povzbuďte ma nejakým slovom.“ Strávili sme asi 10 minút v príjemnom rozhovore. Ocenil som jeho odvahu vyjadriť sa k otázke islamizácie Európy a na moju otázku, ako sa zmení jeho život po odchode do „dôchodku“, sa rozhovoril o svojich plánoch a snoch do ďalších dní.
Znovu som si uvedomil, že tam, kde padajú bariéry medzi ľuďmi, sa rodí niečo, čo nás všetkých obohacuje…