Apoštol Pavel ako spevák oslavných piesní? Aj taký obraz nám o ňom poskytuje tento text. Máme tu dokonca dvoch spevákov. K Pavlovi sa pridáva aj Sílas. Spevákov, ktorí spievali tie najkrajšie melódie práve pod vplyvom tých najťažších životných okolností.
V Skutkoch apoštolov v 16,25 o speváckom umení týchto dvoch mužov čítame jednu jedinú vetu: „Okolo polnoci modlili sa Pavel a Sílas, spievali Bohu chvály a väzni ich počúvali.“ Neviem, či Pavel a Sílas boli odborníci na hudbu. Neviem, či vedeli hrať na nejaký hudobný nástroj, či vedeli čítať nejaký notový záznam. Pochybujem, že mali zo sebou vo väzení spevníky. A predsa spievali. Obťažení okovami, možno vystretí v neprirodzenej polohe, ale srdce naplnené radosťou z toho, že môžu pracovať pre Krista a trpieť pre neho, nemohlo ostať mlčať.
Koľko duchovných piesní by sme dokázali zaspievať spamäti? A mali by sme vôbec chuť spievať za takých okolností? Možno to boli žalmické piesne, možno nejaké iné, ale ako píše Tertulián v jednom svojom diele: „Hoci je telo uzamknuté a jeho pohyb obmedzený, duch je slobodný… Na nohách či rukách necítiť nijaké reťaze, keď je myseľ obrátená k nebu.“
Nemusíme byť odborníkmi na hudbu, aby sme dokázali v srdci spievať a vzdávať Bohu chválu ako to robili Pavel a Sílas. Podmienkou nie je hudobné vzdelanie, ale vzdelanie ducha, skúsenosť s Bohom, nové srdce, odhodlanie slúžiť Najvyššiemu. A potom sa dá spievať Bohu, aj keď sú všetky vonkajšie okolnosti proti nám.