Už niekoľko dní spracovávam na predmet Seminár etiky knihu od D. Bonhoeffera Etika. Ponúkam vám krátky úryvok zo svojej práce.
Východiskovým textom pre B. uvažovanie o podstate lásky je 1 Kor 13,2.3 – jeden z najznámejších hymnov o láske v Novom zákone. B. výklad tohto miesta nemilosrdne zbavuje človeka ilúzie, že je schopný sám od seba vyprodukovať túto lásku, či už vo forme obete, oddanosti, citu, vášne, služby alebo činu. Láska nie je vzťah na osobnej ľudskej úrovni.
O láske má zmysel hovoriť len vo svetle biblického výroku u 1 Jána 4,16: Boh je láska. Tento výrok sa stáva východiskom B. definície lásky: „Láska je tedy Božím zjevením. A Božím zjevením je Ježíš Kristus… Láska má počátek v Bohu.“ (s. 46) V tomto chápaní sa prejavuje B. dialektická teológia, ktorá odmieta, že človek už od prirodzenosti vie, čo je láska a na základe tohto poznáva, kto je Boh. Je to presne naopak. Človek pochopí lásku len vtedy, ak mu to zjaví Boh v samom sebe. Osobný Boh, osoba Ježiša Krista je jediná definícia lásky. Ani v Ježišovi však láska nesmie mať len abstraktný rozmer. Ježiš bol živý človek a jeho láska spočíva konkrétne v službe zmierenia medzi Bohom a človekom. V B. výpovedi o úlohe človeka v tomto procese prijímania Božej lásky vidím určitý paradox. Na jednej strane je človek len pasívny príjemca tohto Božieho činu (zmierenia), ale na druhej má toto Božie dianie aktívne prijať ako Božie „vyvolenie“ a „splodenie“. „Milovat Boha znamená ochotně přijmout, že nás vyvolil, že nás v Kristu zplodil.“ (s. 48) Odpoveďou človeka na Božiu lásku, je láska človeka k Bohu a blížnemu. Boha ani blížneho nemôžeme milovať inou láskou než Božou, pretože iná ako Božia láska ani neexistuje.
B. slová o podstate lásky sú aktuálne zvlášť v cirkvi. Stretávam sa s veriacimi, ktorí zdroj lásky k Bohu a blížnemu hľadajú v sebe. V snahe naplniť príkaz „Miluj Boha a blížneho“ sa usilujú prebudiť svoje „lepšie ja“ a hľadajú v sebe, v svojej snahe, odovzdaní, zdroj lásky. O čo väčšia snaha, o to väčšie sklamanie a frustrácia z „neúspechu“. Ak je ale pravda to, čo píše B. (a ja s ním súhlasím), potom sa od človeka vyžaduje, aby viac času trávil premýšľaním o Kristovom živote, utrpení na kríži a jeho diele zmierenia pre človeka. Aby najprv prežil resp. prijal zmierenie, ktoré je mu v Ježišovi ponúknuté. Až potom bude „jeho“ láska odrazom tej Božej. Toto striktné oddelenie kvality Božej lásky a lásky človeka oslobodzuje, pretože ukazuje na obmedzenosť a hranice človeka. Jasne ukazuje na priepastný rozdiel medzi ním a Bohom. A skutočne „velké myšlenky a smělé činy“ môže vykonať len ten, kto pozná svoju skutočnú identitu.