Môj celodenný maratón sa začínal ráno o pol šiestej výjazdom z Prahy smer Bratislava – kazateľské zhromaždenie. Program avizoval tri diskusné bloky na rôzne témy – otázky duchovneho života členov (súčasné potreby a ich napĺňanie), potreby inštitúcií cirkvi a spolupráca so zbormi a kazateľmi, príprava mimoriadnej konferencie združení na tému financovania cirkvi zo štátneho rozpočtu atď. Je zaujímavé, ako odlišné sú kazateľské zhromaždenia všetkých troch združení. Čo je typické pre jedno, na druhom by sa nikdy nestalo. Čo trápi kazateľov v jednom združení, je na absolútnom okraji v ostatných dvoch.
V Slovenskom združení bolo v minulom roku 82 krstov. Napriek tomu, celkový rast cirkvi bol mínusový. Kvôli úmrtiam členov, ale aj kvôli prevodu členov do iných zborov za hranicami Slovenska. Je stále veľa Slovákov, ktorí dlhodobo pobývajú v zahraničí, čím „nepriaznivo“ ovplyvňujú štatistiky. Tie však nie sú až také podstatné. Život cirkvi nie je merateľný len číslami.
U slovenských kazateľov som oceňoval najmä zápal a angažovanosť, s akými sa vyjadrovali k rôznym témam – od tých bežných, pracovných až po tie horúce, ktoré sa týkali otázok o tom, či by cirkev mala alebo nemala poberať peniaze od štátu. Medzi kazateľmi a evanjelistami pribudli nové tváre – Rasťo Lacika, Jozef Pich, Valika Kočišová, Silvia Šolcová. Pribudli aj nové projekty – otvorenie minikomunitného centra v Martine – a nové vízie ako sa priblížiť ľuďom okolo nás.
Napriek konštatovaniam, že sa na mnohých zboroch nedarí organizovať napr. modlitebné zhromaždenia (účasť na nich je čím ďalej, tým nižšia), a aj celkový záujem o prácu v zbore je v pomere k počtu členov nízky, predsa len sú zbory, kde sa to darí a kde sú motivovaní a nadšení členovia pre nezištnú službu.
Návrat na Slovensko je pre na vždy zaujímavý, pretože vidím, ako sa z roka na rok cirkev mení – z môjho pohľadu k lepšiemu.
