Dávid chce preukázať láskavosť niekomu z domu kráľa Saula. Vedie ho k tomu predovšetkým spomienka na priateľstvo s Jonatánom. Slovo láskavosť je vo verši 3 nahradené slovom milosrdenstvo Božie, čo ukazuje, že ide o prejav, ktorý nie je súčasťou zaužívaných diplomatických pravidiel kráľovského dvora. Ide o niečo navyše, niečo, čo Dávid urobiť nemusel. Ak prejavil láskavosť, ide o dôsledok milosrdenstva, ktoré jemu samému prejavil Hospodin. Mefibošet, ktorý sa považuje za „mŕtveho psa“ (možno pre svoj telesný handicap, možno pre svoje príbuzenské spojenie s porazeným Saulom), sa stáva súčasťou Dávidovej domácnosti. Z jeho odpovede zaznieva hlboká vďačnosť za Dávidov prejav priazne a lásky.
Dávid pokračuje ďalej v hľadaní ľudí, ktorým by mohol prejaviť svoju láskavosť. 2 Sam 10,2 ukazuje jeho rozhodnutie potešiť Chanúna, ktorému zomrel jeho otec Nachaš. Dávidova snaha je však nielen nedocenená, ale vyložená ako pokus o diverznú akciu s cieľom zaujať mesto, v ktorom sídlil kráľ Ammóncov. Dávidovi sluhovia boli zosmiešnení a ponížení.
Je zaujímavé, že tieto dva príklady preukázanej láskavosti, každý s iným koncom, nasledujú v Písme hneď po sebe. Možno to ukazuje, že odmenou za našu láskavosť nemusí byť vždy vďačnosť zo strany jej príjemcu, ale že sa niekedy môže obrátiť proti nám a môže byť zneužitá či nesprávne vyložená. Ani to by nás však nemalo odradiť od toho, aby sme prejavovali láskavosť aj tam, kde to nemusí byť vždy „bezpečné“.