Na tri dni som sa odmlčal, zabudol na počítač, internet a vychutnával si „nádherné ticho hôr“ v Tajove pri Banskej Bystrici ako hosť tradičného víkendového stretnutia starších zborov. Znovu som si uvedomil, ako mi chýbajú slovenské hory a príroda, ale aj ľudia.
Stretnutie sa nieslo v znamení dvoch hlavných tém – hľadanie spôsobov duchovného oživenia v zboroch a diskusia o finančných otázkach v cirkvi. Zdanlivo protikladné témy však spájala vecná diskusia, otvorenosť a uvažovanie nad biblickým zjavením. Modlili sme sa spolu, diskutovali, vzájomne sa poznávali a sedeli pri dobrom jedle. Čím ďalej tým viac si vážim tých bratov a sestry, ktorí sú ochotní vziať na seba bremeno zodpovednosti za zbor. Dnes je aj v našich zboroch takýchto ľudí čoraz menej. Máme pocit, že sme v práci a v rodine už takí vyťažení, že zamestnávať sa ešte starosťami o zbor od nás už nikto nemôže žiadať. O to viac treba oceniť ochotu zapojiť sa aj do tejto „dobrovoľníckej“ služby v cirkvi.
Svoj príspevok som orientoval na jednu z oblastí života cirkvi, ktorú som nazval služba zmierenia – na búranie priehradných múrov medzi nami v cirkvi, medzi cirkvou a spoločnosťou a medzi cirkvami navzájom. Som vďačný za otvorenú spätnú väzbu, ktorá zaznela aj v diskusii k môjmu príspevku. Potvrdila, že cirkev chce ísť týmto smerom a že sa postupne zbavuje „strachu“ z inakosti tých druhých. Je to dôležitý predpoklad jej zrelosti a dospelosti.
