Aj novinár je môj blížny, taký je záver mojich úvah nad členmi tohto zamestnaneckého stavu, ktorí vo mne v minulých dňoch vyvolávali zmiešané emócie. Pre spoločnosť sú nepostrádateľní a treba oceniť ich odvahu a odhodlanosť vyniesť na svetlo Božie to, čo by chcelo ostať schované a tabuizované. Moc médií nie však je o nič menej zneužiteľnejšia než moc politická. Ak sú povolaní, aby prinášali nielen nové informácie, ale zároveň odhaľovali nekalé javy v spoločnosti, kto vykonáva kontrolu nad nimi? Každá moc je skorumpovateľná, ak nemá primerané kontrolné mechanizmy. Ak sú v každej oblasti nášho života potrební charakterní ľudia, potom to o novinároch platí dvojnásobne. Presvedčil som sa o tom v posledných dňoch ako nikdy predtým.
Nechcem sa už venovať medializácii okolo gymnázia Amazon. Každý zainteresovaný (vrátane cirkvi) by si mal urobiť sám pre seba vlastné zhodnotenie a záver novinármi opísaných udalostí a možno si aj priznať chyby a poučiť sa z nich. A čo sa týka novinárov, zažil som voči nim pocit bezbrannosti, hnevu, ale zároveň oceňujem základnú komunikačnú slušnosť u novinárky (škoda, že jedinej), ktorá nám zavolala a pýtala sa na stanovisko cirkvi. Napriek tomu všetkému si aj naďalej vážim ich prácu.
Oceňujem aj ochotu predsedníctva ERC, s ktorým som sa dnes zišiel, diskutovať o niektorých principiálnych otázkach, ktoré súvisia s novinárskou etikou vo vzťahu k cirkvám. Vážim si ich podporu a solidaritu.
A sám pre seba si znovu opakujem: Aj novinár je môj blížny…