1. a 2. Kronická podávajú záznam o židovských dejinách skôr z náboženského pohľadu. Centrálnou myšlienkou je CHRÁM a centrálnou postavou už nie je prorok, ale kňaz. Je to história Božieho ľudu napísaná z iného pohľadu. Je zaujímavé porovnať ako to vidí pisateľ Samuelových a Kráľovských kníh a ako to vidí pisateľ Kronických kníh.
Je tu niekoľko genealogických vetiev a vynechané všetko, čo sa týka severného kráľovstva. Rozdelenie národa za Jeroboáma je vnímané ako duchovná a národná katastrofa a tí, ktorí sa vrátili z exilu (medzi nimi asi kniha kolovala) nemajú záujem poznať históriu neposlušnej časti národa. V ich myšlienkach žije iba Júda. Aj rodokmene obsahujú duchovné narážky – ide o viac než o zoznam mien. Napríklad príbeh o Jábesovi (4,9), o ktorom sa tu hovorí prvýkrát, je tu pravdepodobne preto, aby povzbudil vieru, že bolesť, ktorú pociťujú navrátilci môže byť zmenená na požehnanie Boha, ktorý vypočúva naše modlitby a vypĺňa našu samotu. (hebrejské slovo Jábes a slovo pre bolesť znejú podobne – poznámka v NIV) (4,10)
Pre poexilnú generáciu ide o veľmi dôležité princípy. Pre nich je dôležité, že Boh:
– požehná tých, ktorí mu dôverujú (5,18-22)
– potrestá tých, ktorí ho opustia (5,24-26)
Zostávajúce kapitoly sa zameriavajú na Dávida, národného hrdinu, a ukazujú na dôležitosť idey dávidovskej monarchie.
Na konci 1. Kronickej Dávid odovzdáva zodpovednosť Šalamúnovi (22,6), ktorý sa stáva kráľom (23,1). Je tu zoznam levitov (23), kňazov (24), spevákov (25), vrátnikov (26), vojakov, strážcov, sudcov, hodnostárov (27). Napĺňanie duchovných potrieb ľudí si vyžaduje tímovú spoluprácu.
Záverečné kapitoly (28-29) zaznamenávajú Dávidovu reč predákom ľudu. Všimnite si prosbu, aby Šalamún neotáľal a konal. (28,20) Niekedy v tom zlyhávame. Obrovské plány, ale tak dlho ich odkladáme, že sa nikdy neuskutočnia.