Ježišov krst bol udalosťou, cez ktorú Boh zvláštnym spôsobom zjavil svoju prítomnosť a moc v jeho živote. Keď porovnáme verzie všetkých troch synoptických evanjelistov, zistíme, že sú si veľmi podobné. Duch Svätý zostúpi na Ježiša v podobe holubice a z neba zaznie hlas: „Toto je môj milovaný Syn, v ktorom sa mi zaľúbilo.“ (Mat 3,17) „Ty si môj milovaný Syn, v tebe sa mi zaľúbilo.“ (Mar 1,11 a Luk 3,22) V oslovení je malý rozdiel v tom, že Marek aj Lukáš opisujú hlas z neba ako priame oslovenie – Ty si môj Syn, na rozdiel od Matúša – Toto je môj Syn. Akoby jedno oslovenie bolo viac určené poslucháčom či svedkom krstnej scény a druhé je osobnejšie adresované priamo Ježišovi. V obidvoch sa však slovom „milovaný“ odkrýva hlboký cit a vzťah nebeského Otca k svojmu Synovi, zdôrazňuje sa ním intenzita osobnej povahy tejto mimoriadnej skúsenosti.
V Lukášovom evanjeliu je však ešte jeden detail, ktorý chýba u ostatných evanjelistov. „Keď sa všetok ľud dal pokrstiť a bol pokrstený aj Ježiš a modlil sa, otvorilo sa nebo a Duch Svätý zostúpil na neho v podobe holubice…“ (Luk 3,21) Čo znamená slovo „modlil sa“? Prečo sa nachádza len u Lukáša? Ovplyvňuje významným spôsobom výklad udalosti?
V ostatných evanjeliách je silno zdôraznené to, že Duch Svätý na Ježiša zostupuje ešte kým je vo vode (Marek 1,10 – slovo „hneď“) alebo bezprostredne po vystúpení z vody (Matúš 3,16 – slovo „hneď“). U Lukáša zostupuje na Ježiša Duch Svätý po modlitbe. Chýba tam naliehavá a bezprostredná časová súvislosť medzi krstom a hlasom z neba, ale doplní sa ešte jedna činnosť – modlitba. Možno sa tým má zdôrazniť to, čo sa opakuje potom ako skúsenosť v živote apoštolov po Ježišovom vzkriesení. Duch Svätý na Letnice prichádza po tom, „čo jednomyseľne zotrvávali na modlitbách“. (Sk 1,14) Akoby prítomnosť Ducha v našom živote bola podmienená modlitbou – Lukáš zdôrazňuje, že tak, ako to platilo pre Ježiša, platí to aj pre jeho cirkev.
Možno však existuje aj iné vysvetlenie. Čo ak sa podľa Lukášovho podania Ježiš modlil nie vo vode, verejne, ale v súkromí? Čo ak sa Ježiš po krste vzdialil na osamelé miesto a tam sa modlil ako to mal vo zvyku? Čo ak chcel začiatok verejnej služby prežiť osamote so svojím Otcom v osobnej modlitbe? Potom by sa toto zvláštne Božie zjavenie neodohralo verejne, ale v súkromí? A nebola by to verejná, ale súkromná, privátna skúsenosť? Nikto ju nevidel, nepočul, nemal na nej účasť. Ježiš vyšiel z vody, odišiel na osamelé miesto, kde sa modlil a tam počul ten Boží uisťujúci hlas?
Nech už to bolo akokoľvek, vzťah medzi modlitbou, osobnou skúsenosťou s Duchom Svätým a Božím priznaním k človeku je tu zdôraznený veľmi výrazne. Už či sa odohrá verejne alebo v súkromí, či sa týka jednotlivca či cirkvi je to skúsenosť osobná, bez ktorej nemožno konať Božiu službu vo svete. Ak je jednou z úloh Ducha Svätého pripomínať nám Ježišove či Otcove slová, potom si môžeme byť istí, že vyznanie – Ty si môj milovaný Syn – ktoré zaznelo pri Ježišovom krste, Duch Svätý bude rád adresovať a pripomínať aj nám.