Ak Pavel pripomína, že máme oslavovať Boha aj svojím telom, určite nemá na mysli telesné cvičenie a posilňovanie. Celý text je písaný v kontexte varovania pred smilstvom, čo bol v korintskom zbore asi rozšírený jav. „Telo nie je pre smilstvo, ale pre Pána a Pán pre telo.“ (v. 13) Ak naše telo patrí Pánovi, potom je to zároveň chrám Ducha, ktorý žije v nás (v. 19). Smilstvo narušuje túto jednotu kresťana s Pánom, pretože „kto sa pripája k smilnici, je jedno telo s ňou. Veď je povedané: Dvaja budú jedno telo.“ (v. 16) Pavel tu cituje Písmo (Gen 2,24) a aplikuje uvedené slová pôvodne vyrieknuté ako potvrdenie či súčasť legitímneho vzťahu muža a ženy aj na vzťah nelegitímny. Ak vaše telo patrí niekomu inému okrem riadneho manželského partnera, potom v ňom nemôže prebývať Pán – to je Pavlova logika. Oslavovať Pána telom v tomto najužšom kontexte korintského zboru znamenalo nemať nijaký „bočný“ vzťah. Išlo o určitý druh „morálnej“ čistoty, ktorú nemožno dosiahnuť jedením zdravým pokrmov, vyhýbaním sa škodlivinám, ani telesným cvičením či športom. Oslava telom nie je o tom, ako dobre a zdravo telo vyzerá, ako je udržiavané, nie je to snaha o bio-telo. Duch Svätý nie je pri „prebývaní v tele“ ovplyvňovaný hladinou cholesterolu, hmotnosťou, alebo tým, či telo je alebo nie vyživované vegetariánskou stravou. Oslavovať Boha telom znamená žiť v spojení s Pánom, veriť v jeho vzkriesenie a veriť aj v naše vlastné vzkriesenie. (v. 14) Telo určené na vzkriesenie nesmie byť „zneužívané“ na nemorálnosti. Bolo stvorené Pánom a pre Pána.