V minulom mesiaci sa adventisti na niekoľko dní ocitli pod drobnohľadom médií. Všetko odštartovala televízna reportáž, ktorú iniciovali nespokojní študenti súkromného gymnázia Amazon. Jej obsah bol dokázateľne skreslený a neobjektívny. Podobné to bolo aj v prípade článku v Reflexe, ktorého záver vyznel viac ako propagácia konkurenčného gymnázia než pravdivé zhodnotenie situácie. Možno by sme sa však mohli na celú záležitosť pozrieť aj z iného pohľadu. Potlačiť naše obranné inštinkty a cit pre spravodlivosť a nevnímať média ako nepriateľa cirkvi, ale ako výrazný signál na pochopenie myslenia spoločnosti. Zaujímať sa o to, na čo je určitá sociologická vzorka reprezentovaná nespokojnými rodičmi a študentmi citlivá a premýšľať o tom, či reportáž neodkrýva jav, o ktorom by sme mali v cirkvi otvorene diskutovať. Nedokonalí novinári tak môžu nedokonalej cirkvi pomôcť kriticky reflektovať samú seba.
V tomto konkrétnom prípade je situácia zložitejšia, pretože sa nekomentuje dianie v cirkevnej inštitúcii, ale v súkromnej škole vedenej členkou cirkvi. Cirkev nemá mandát vyšetrovať, ako to vlastne bolo a kto má pravdu. Rešpektuje právo svojho člena na slobodné podnikanie a vyjadrovanie (aj svojej viery). V prípade má právo angažovať sa a komentovať záležitosť len do takej miery, do akej ju média vďaka svojej neinformovanosti a nedôslednosti vťahujú do diania a podozrievajú z účasti na údajnom skrytom náboženskom pôsobení na študentov. Novinárske pátranie po cirkevnej príslušnosti riaditeľky a počte adventistov na škole je jednou z najväčších absurdít, pretože od počiatku bolo účelové a malo slúžiť ako dôkaz prepojenia cirkvi a školy. Nedivím sa, že riaditeľka bola pod určitým tlakom, či o tom hovoriť pred novinármi otvorene, alebo nie. Svedčí o tom rozhovor v Lidových novinách, kde na otázku, čo má spoločné s cirkvou, odpovedala veľmi vyhýbavo. Nátlak k určitému „priznaniu“ spôsobuje, že v danej chvíli nie sme schopní zareagovať vždy stopercentne duchaplne. Riaditeľka nechcela pripustiť predstavu, že vedie školu ako adventistka. Z určitého pohľadu to bola snaha dištancovať sa od cirkvi s úmyslom chrániť ju. Neprináleží nám odsudzovať uvedené postoje. Ako cirkev nesmieme pod vplyvom medializovaných informácií robiť predčasné závery. Mali by sme prejaviť aj v kritických prípadoch bratskú solidaritu a stáť po boku našich členov. Nie sme dokonalí ani na svojich pracoviskách, ani v rodinách, ani v cirkvi, ani vo vzťahu k médiám.
Cirkev nesmie byť otrokom vlastného mediálneho obrazu. Nie sme tu preto, aby sme ukazovali svetu našu dokonalosť, či dokonalosť cirkvi. A nemali by sme do takejto pozície nechať vmanipulovať ani zvonku. Sme nedokonalí ľudia, ktorí v živote objavili niečo hodnotné, čo nás presahuje a čo si vážime. A cirkev nie je nič iné, než množina takýchto nedokonalých ľudí. Hoci nás okolie vníma ako podivínov a nepriateľov, a hoci pri nesení týchto hodnôt občas zakopneme, najdôležitejšie je, ako svoj vzťah k Bohu prežívame my sami, nie ako to vníma naše okolie. Možno je spôsob, akým prežívame svoju vieru pre niekoho tmársky, protivný a smiešny, ale tak to bolo vždy. Naše kresťanské sebavedomie a sebaúctu nesmú média ani určovať ani narúšať. Ako sa potrebujeme zbaviť strašiaka perfekcionizmu na osobnej úrovni, potrebujeme ho prekonať aj na úrovni eklézie – cirkvi. Hodnota cirkvi nie je daná jej povesťou vo verejnosti, ale hodnotou jej Pána.