Jeden z diskusných príspevkov na poslednom únijnom koordinačnom stretnutí sa týkal návrhu zmeniť cirkevnú etiketu. Jednoducho viesť členov k tomu, aby rešpektovali určité spoločenské normy a prenášali ich aj do vzájomných vzťahov v cirkvi. Konkrétne sa to týka dvoch oblastí, ktoré spolu súvisia – tykania a oslovovania.
Námet vyvolal živú diskusiu a nebyť časového obmedzenia, trvala by hodiny. Zážitky a skúsenosti kazateľov nebrali konca a znovu som si uvedomil, že vedľa tých „podstatných“ zväčša „duchovných“ tém v cirkvi, existujú aj tie zdanlivo menej dôležité, čo však neznamená, žeby o nich nebolo treba diskutovať a prípadne hlasnejšie pripomínať potrebu zmeny.
Po mojom rozhodnutí konvertovať do CASD som sa musel vysporiadať s odlišným bohoslužobným, ale aj spoločenským prostredím, než v akom som vyrastal. Jednou z najväčších zmien bolo ustavičné pripomínanie členov, že si v cirkvi všetci tykáme – bez ohľadu na vek, spoločenské postavenie či zodpovednosť v cirkvi – všetci sme bratia a sestry. Rovnosť nášho postavenia pred Bohom malo potvrdzovať aj to, že som mal 86-ročnému bratovi v zbore tykať. Vyrastal som na dedine, kde niečo také bolo nemysliteľné. Hoci moji rodičia už boli „pokrokovejší“ a mohli sme im tykať, mal som na základnej škole v triede spolužiakov, ktorí vykali nielen starším príbuzným, ujom a tetám, ale dokonca vlastným rodičom. Pozdraviť sa starším ľuďom, vykať im a mať ich v úcte – to boli nemenné zákonitosti komunitného života. Za každé prestúpenie týchto noriem sa napomínalo a prípadne aj trestalo. Ani po 23 rokoch aktívneho života v cirkvi som sa touto pre mňa novou „štábnou kultúrou“ nezmieril a nie je pre mňa prirodzená. Rešpektujem ju, prispôsobujem sa jej ako sa dá, ale sú situácie, keď opisným spôsobom formulujem najmä otázky starším členom, ktorých až tak dobre nepoznám, len aby som nemusel použiť slovíčko „ty“. Pamätám si svoje muky na pastoračných návštevách v rodinách, kde bola napríklad maminka staršia členka zboru a deti neboli veriace. Mohol som jej ako 30-ročný kazateľ tykať, ak v tej istej miestnosti boli prítomné jej deti (niekedy aj o desať či dvadsať rokov staršie odo mňa)? Na pôde zboru sa to ešte ako tak dá pochopiť, ale v rodine, v kruhu jej najbližších to bolo nepredstaviteľné.
Neviem, kto, kedy a prečo zaviedol do zborov tento zvyk. Najpravdepodobnejšie to súvisí s americkými koreňmi CASD, kde gramatika stiera rozdiel medzi ty a vy. Európska etiketa má svoje korene na dvore Ludvíka XIV. a jej hlavnými propagátormi boli aristokratické rody. Keď sa z Európy do Ameriky sťahovali za lepším a slobodnejším životom tisíce ľudí, boli naplnení aj odporom k aristokratickej spoločnosti, ktorá sa stala symbolom konzervativizmu a potláčania náboženskej slobody. Tradične je preto v našom európskom kultúrnom prostredí prirodzenejšie to, čo vyrastá z jeho historického dedičstva (napríklad rytierstvo v stredoveku). Nepopierateľne je to galantný vzťah k ženám, oslovovanie pán a pani a vykanie starším a nadriadeným. Aj keď sa na typického britského aristokrata v prísnom dodržiavaní pravidiel etikety často pozeráme s jemným posmeškom, ukazuje to silný európsky dôraz na konzervatívne prvky v správaní. V Amerike je to presne naopak. Je normálne si tykať a oslovovať sa krstným menom. Samozrejme, aj to má svoju tradíciu a dôvody. Tam sa ľudia nerozlišujú podľa pôvodu, ale podľa toho, čo dokázali, aké majú schopnosti atď. My sme však Európania a v etikete platí pravidlo, že sa správame tak, ako je to zaužívané na pôde, kde sa nachádzame. V Amerike som ochotný bratom a sestrám tykať (inú možnosť vlastne ani nemám) a oslovovať ich krstným menom. Ale na výbore EUD v Berne neoslovujem brata predsedu Vertalliera Bruno a ani na brata Maurera nemám odvahu zavolať Gabriel.
Je nepopierateľné, že dnešná generácia je poznamenaná určitou voľnosťou pokiaľ ide o dodržiavanie pravidiel správania, ale prečo by sme sa práve v cirkvi, ktorá je svojou podstatou konzervatívnou inštitúciou, nemohli vracať späť ku konzervatívnym etickým normám. Napríklad tým, žeby sme aspoň nenútili novopokrstených členov tykať starším bratom a sestrám, upozornili naše neplnoleté deti, že kazateľ nie je ich spolužiak zo školy a tým, čo uvádzajú bohoslužbu, by sme pripomenuli, že veta: „A teraz nám bude kázať Pepa“ je naozaj nevhodná.
Existujú cirkvi, kde majú stanovené jasné pravidlá cirkevnej etikety, možno je čas, aby sme začali o tom vážne aj my uvažovať.