Ocitáme sa na púšti. Tisícky Izraelcov obdivujú nádheru novopostaveného svätostánku, ktorý je v noci zakrytý ohnivou žiarou a cez deň oblačným stĺpom. Ohnivý a oblačný stĺp však neslúžia ako estetický doplnok architektonickej precíznosti svätostánku.
Oblak slúžil ako výzva – ak sa zodvihol – vyzýval Izraelcov, aby si pobalili svoje veci a vydali sa na cestu – niekedy aj uprostred noci. Keď ostal nad príbytkom, ostávali v tábore, či to bol deň, dva alebo mesiac. To je zmysel biblického oddielu, ktorý sme čítali. Na prvý pohľad ale zaujme to ustavične sa opakujúce: na pokyn Hospodinov (hebr. al pi Adonaj). Ak som dobre počítal, väzba sa v texte opakuje najmenej deväťkrát. Doslova znamená „podľa výroku Hospodina“ alebo „podľa Hospodina“ bez nejakého akustického efektu, nebolo počuť nijaký Boží hlas, pretože verš pokračuje o tom, že ich pohyb určoval oblak, ktorý stál alebo sa pohyboval.
Prečo sa tak často opakuje výraz „na pokyn Hospodinov“? Keby sa podobný text dostal na stôl jazykovému korektorovi, vyškrtal by z neho všetky zbytočne opakované slová a slovné väzby. Biblický pisateľ však opakovane zdôrazňuje, že Izraelci sa vydávali na cestu a utáborili sa „na pokyn Hospodinov“. Nie je to náhoda. Chce pripomenúť niečo dôležité a zásadné. Podmienkou úspešného putovania je poslušnosť Hospodinu. O tom, kedy vyrazíme, aká dlhá bude naša trasa, kedy a kde bude jej koniec neurčujeme my ľudia podľa našich predstáv, podľa našej kondície, podľa toho, kedy sa nám chce a kedy sme už unavení. Pokyn na cestu a na jej ukončenie vydáva Hospodin.