Príbeh o Babylonskej veži ukazuje, že dovtedajšia jednota ľudstva (symbolizovaná komunikáciou v jednotnom jazyku) je narušená a ľudia sú rozptýlení po celej zemi ako Božie preventívne opatrenie proti opakovaniu organizovanej snahy nájsť vlastný prostriedok záchrany či priblíženia sa k „božstvu“ , nájsť vlastnú cestu do neba. Z tohto pohľadu je povolanie Abrama prejavom Božej milosti, ktoré nasleduje bezprostredne po tom, čo sa projekt „vlastnej“ cesty ľudstva dosiahnuť nebo nevydarí. Boh rozbíja jednotné ľudstvo a vďaka komunikačnému chaosu nastáva jeho delenie a rozptýlenie. Prostredníctvom Abrama však má byť tento roztrúsený ľudský rod požehnaný. Nepochybujem o tom, že tento Boží výrok je zamýšľaný ako zasľúbenie o náprave či zmiernení dôsledkov stavby Babylonskej veže. O zjednotení ľudstva ani o návrate k jednému jazyku tu reč nie je. Hovorí sa tu len o dare požehnania cez jedného človeka. 12. kapitola Genesis ukazuje, že Boh nebude pracovať s ľudstvom, ale s jednotlivcom. Je Abramovo vyvolenie vyjadrením Božieho sklamania zo skazenosti ľudstva či z jeho neschopnosti načúvať Božiemu hlasu a konať podľa jeho vôle? Pracuje sa Bohu lepšie a ľahšie s jednotlivcom ako s ľudstvom? Dôležité je, že napriek tomu, že rozptýlenie ľudstva je formou trestu, Boh nestráca zo zreteľa jeho záchranu a robí konkrétne kroky, aby mu požehnal.