V Atlante bolo letisko prepchaté odchádzajúcimi delegátmi, medzi ktorými sme spoznávali aj pár známych tvárí z konferencie. Poznávacím znamením boli jednotné čierne tašky, ktoré mala väčšina cestujúcich ako príručnú batožinu. Na letisku som mal ešte fajn rozhovor s Lukášom Chytkom o jeho živote v Rumunsku a novej príležitosti, ktorá sa mu ponúkla v Amerika, kde bude študovať hru na violončelo. Poprosil ma, či by som mu neodpovedal na pár otázok okolo biblickej knihy Daniel, tak sme si ju otvorili a diskutovali o nej až do nástupu do lietadla. Po nočnom lete sme dnes niečo po deviatej konečne pristáli na pražskom letisku.
Na letisku som mal ešte nepríjemnú skúsenosť s batožinou, pretože jeden z kufrov sme nedostali a doviezli mi ho až po nejakom čase na vozíku otvorený a poškodený. Keď sme to reklamovali a ako tak pozliepali, našli sme v nom pozdrav od amerických bezpečnostných síl, ktorí nám oznamovali, že ho z bezpečnostných dôvodov museli otvoriť. Škoda, že už nemali síl na to, aby dali všetko do pôvodného stavu. Zistili sme, že ďalším dvom naším delegátom urobili americkí colníci podobnú prehliadku. Asi si na podobné maniere budeme musieť zvyknúť.
Atlantu máme za sebou a verím, že celá naša výprava sa šťastne dostala domov. Budeme spomínať nielen na tie oficiálne stretnutia a rokovania delegátov, ale aj na dobrú partiu, ktorá sa tam stretla a vzájomne si aj po ľudskej stránke rozumela.
Zajtra odchádzame za chlapcami na Slovensko a v sobotu slúžim v zbore v Revúcej.
