Pavlova metodika ospravedlnenia je úžasne premyslená – všetci zhrešili a jediná cesta záchrany je ospravedlnenie z viery. Pretože píše veriacim z prevažne židovského prostredia, na príklade Abraháma (používa autoritu Písma) ukáže, že ospravedlnenie z viery nie je nové učenie. Má svoj pôvod už v Starej zmluve a dôkazom je Abrahám, ktorý uverí Božiemu slovu a tým sa stáva spravodlivým či vierou ospravedlneným. A teraz v 5. kapitole začne Pavel novú časť svojej argumentácie odvodenú od otázky: No a čo sa deje s človekom po ospravedlnení? Ako sa ospravedlnenie prejavuje v jeho živote? A Rim 5,1 predznamenáva jeho odpoveď a je pokračovaním Pavlovej teológie spasenia: „Ospravedlnený človek má pokoj s Bohom…“ Ospravedlnenie mení postoj človeka k Bohu, nie postoj Boha k človeku. Je to pokoj vyplývajúci z istoty, že moje spasenie je v Božej, nie mojej réžii, že Boh pre moje spasenie už urobil všetko. Moja snaha získať si Božiu priazeň a triasť sa o to, či ma Boh prijal alebo nie robí môj život „nepokojným“. Budí vo mne strach, či som urobil všetko, čo som mohol, aby som sa Bohu zapáčil. Či som dal dostatočne veľkú almužnu a dostatočne dlho som sa modlil a postil. (Ako som to napísal v predchádzajúcom príspevku, boli to charakteristické znaky spravodlivého človeka v Ježišovej dobe) Ten pokoj by som nazval pokojom vyplývajúcim z Božieho prijatia a uvedomenia si jeho bezpodmienečnej lásky. Je to pokoj vyplývajúci z prístupu k Božej milosti (v. 2) Ospravedlnením sa niečo dôležité začína, nie končí, ako to chápu mnohí kresťania. Akoby dočítali list Rimanom len do 5. kapitoly. Ale tam sa list Rimanom nekončí. Ospravedlnenie si možno vyložiť nesprávne ako lacnú milosť, ako možnosť zotrvávať bez dôsledkov v hriechu. (Rim 6,1.12 – „Máme zotrvávať v hriechu?… Vôbec nie.“ „Nech teda hriech nekraľuje… žeby ste povoľovali jeho žiadostiam.“) Ospravedlnenie nie je konečná stanica ne ceste k záchrane.
Ospravedlnenie nemení ani okolnosti, v ktorých sa kresťan nachádza. Boh nezametá pred ospravedlneným človekom cestu a nezasahuje každý deň zázračne, aby ho oslobodil od všetkej bolesti a krívd. Bude prežívať súženie i utrpenie, ale bude sa ním chváliť. (v. 3) Stále bude potrebovať nádej (v. 4) Ospravedlnenie neprináša zmenu vonkajších okolností, ale zmenu vnútorného postoja omilosteného hriešnika ku všetkému, čo ho obklopuje. Nevedie k falošným ilúziám o svete, ale učí sa ho milovať a pozerať sa na všetko, čo sa okolo nás deje Božími, či Kristovými očami.