V texte, ktorý sme v sobotných úlohách študovali v stredu a štvrtok (Rim 8,9-14) je niekoľko zaujímavostí:
1. Pavel používa zámenne niekoľko výrazov a stotožňuje ich: Duch Boží = Duch Kristov = Duch = Kristus = Duch synovstva.
Nie je to nič nové. Napriek našej najúprimnejšej snahe oddeliť a presne opísať funkcie osôb Trojice, sa dostávame do ťažkostí, pretože ich úloha v diele záchrany človeka je častokrát totožná alebo prinajmenšom veľmi podobná. Napríklad z paralelizmu vo verši: „Kto nemá Ducha Kristovho, ten nie je jeho. Ak je však vo vás Kristus…“ vyplýva stotožnenie Ducha Kristovho a Krista. Pavel mohol predsa napísať: „Kto nemá Ducha Kristovho, ten nie je jeho. Ak je však vo vás Duch Kristov …“ Som presvedčený, že iný výraz, než by sme čakali, tam Pavel nedáva len zo štylistických dôvodov… Príkladov je v texte viac. Ukazujú, že Pavlove listy obsahujú zárodok trojičného učenia síce v nesystematickej a teologicky neroztriedenej podobe, ale nepopierateľne tvoria jeden zo základov budúcej trojičnej teológie.
2. Celá časť je znovu o dôsledkoch ospravedlnenia. (Duch dáva život, pretože ste ospravedlnení.)
Ospravedlnenie a život v Duchu či v moci Ducha úzko súvisia. Toto sú dôsledky: Kto má Ducha – je ospravedlnený, je z Ducha živý, bude vzkriesený, jeho moc usmrcuje hriešne činy, je synom Božím, volá: Abba, Otče, je Božie dieťa, je dedič Boží, spoludedič Ježiša Krista, má účasť na Božej sláve.
Na pár riadkoch biblického textu je dosť uistení o tom, aké obdarovanie z Božích rúk dostáva ospravedlnený človek.