Dnes som časť dňa premýšľal nad odpoveďami na zadané otázky redakcie do prvého čísla nášho nového cirkevného časopisu Koinonia. Tu sú otázky a odpovede:
Je církev adventistů reformační církví?
To je skôr otázka pre cirkevného historika, pretože odpoveď si vyžaduje dôkladné poznanie reformačnej ekleziológie, ktorá je vo svojej podstate pomerne pluralitná. To znamená, že nemáme jeden typický reformačný model cirkvi, s ktorým by sme našu cirkev mohli porovnávať. Napriek tomu však existujú dva charakteristické pojmy reformačného obdobia – congregatio fidelium (zbor veriacich) a cirkev Slova. Na rozdiel od stredovekého inštitučného modelu cirkvi založenom na podriadení sa cirkevnej hierarchii, ktorá sprostredkúva milosť, je zbor veriacich duchovné spoločenstvo Božie, telo Kristovo. Vo viere sa človek obracia priamo k Bohu, ktorý ho ospravedlňuje. Ďalším reformačným dôrazom je sústredenie na Slovo, na jeho zvestovanie a svedectvo. Čiže ak ide o chápanie cirkvi a úlohu Božieho slova v jej živote je naša cirkev cirkvou reformačnou. Naši priekopníci sa odklonili od cirkevných tradícií a hlásali návrat k ideálom novozákonnej cirkvi. Zastávali radikálny postoj k zásade Sola Scriptura. Pre každé nové vieroučné stanovisko hľadali biblické zdôvodnenie. Samozrejme, cirkev adventistov vzniká viac ako dve storočia po svetovej reformácii v úplne inom spoločenskom aj teologickom prostredí. Mnohé z reformačných dôrazov adventisti až tak silno nevyzdvihovali, napríklad úlohu zvestovania slova, krstu a Večere Pánovej pri formácii cirkvi, liturgické formy spoločnej bohoslužby či potrebu formálneho vyznania. Naopak, niektoré priamo odmietli či radikalizovali – napríklad krst detí, odluku cirkvi od štátu. A v tom pôvodné reformačné kresťanstvo opustili či prekonali. Nemožno však nespomenúť ani určitú viazanosť na predreformačné obdobie s jeho silným hnutím laikov, ktoré sa snaží obnoviť cirkev a vrátiť jej znaky, ktoré postupne stratila. Klerikalizmus s jeho tzv. absolútnou ordináciou, kde kňaz už nepotrebuje na omši účasť veriacich, vyvoláva reakciu u prostých laikov. Objavujú moc Ducha Svätého, význam druhého príchodu Ježiša Krista a Písmo ako normu na rozlišovanie pravdy od bludu. Za všetkých spomeňme hnutie katarov a valdénskych, s ich dôrazmi na kázania laikov, život viery a poslušnosti a prorocké motívy biblickej zvesti. Skrátka, napriek určitým vieroučným špecifikám možno povedať, že adventisti majú v reformácii svoje zakotvenie.
Jsou adventisté evangelikální církví?
Formálne nie. Naša cirkev nie je členom Svetovej ani Českej evangelikálnej aliancie, ktorá prepája a koordinuje aktivity evanjelikálných církví a združení, kde patrí napr. Cirkev bratská a Apoštolská cirkev. Keď sa pozrieme sa na základné evanjelikálne dôrazy – 1. Písmo ako objektívne zjavenie Boha, ktorým zjavil svetu univerzálu a večnú pravdu zrozumiteľnú každému človeku, 2. Kristus ako večné Božie slovo, ktoré sa zosobnilo v historickom Ježišovi, 3. Kríž ako prostriedok zmierenia 4. Obrátenie ako vyjadrenie osobnej viery, ktorá prichádza cez pokánie 5. Kresťanský život zameraný na misiu a službu – môžeme sa pod nich ako adventisti podpísať a sú nám historicky i teologicky veľmi blízke.
Jedným z dôležitých medzníkov vo vývoji vzťahu adventisti-evanjelikáli bolo vyhlásenie menšinovej časti evanjelikálnych teológov reprezentovaných Walterom R. Martinom, ktorí na základe vzájomných konzultácií z rokov 1956-1971 považujú našu cirkev za evanjelikálnu. Zvyšok evanjelikálneho sveta však naďalej vnímal cirkev adventistov skôr ako sektu, predovšetkým pre doktrínu o predadventnom súde, o prorockom poslaní EGW a o zachovávaní soboty.
Určitý posun nastal v rokoch 2006 a 2007, keď prebehli dve dôležité stretnutia predstaviteľov Biblického bádateľského inštitútu s reprezentantmi Svetovej evanjelikálnej aliancie v Prahe a Berrien Spring. Ich cieľom bolo diskutovať o teologických rozdieloch a hľadať spoločný základ pre prípadné pripojenie cirkvi adventistov k WEA. V niektorých častiach sveta túto iniciatívu vyvolali samotné evanjelikálne cirkvi. To, či budú alebo nebudú cirkev adventistov pokladať za evanjelikálnu je ich slobodné rozhodnutie. V každom prípade má celosvetové evanjelikálne hnutie svoju odozvu a podporu aj v našej cirkvi, pretože jedným z vplyvných teologických prúdov v adventizme je aj hnutie evanjelikálnych adventistov.
V čem je podle Vašeho názoru jádro dnešního adventismu?
Jadro adventistickej identity nemôže vychádzať z iných koreňov než jadro kresťanstva. Stručne povedané, adventista je kresťan, ktorý čaká na Kristov druhý príchod. Toto očakávanie stálo pri zrode Cirkvi adventistov siedmeho dňa a v spojení s tematikou veľkého sporu bolo motorom obrovského celosvetového misijného úsilia. Vtlačilo cirkvi výraznú identitu prorockého ľudu, ktorého poslaním je očakávať príchod svojho Pána a zachovávať jeho prikázania na základe spasiteľného vzťahu s Ježišom. Nemyslím si, žeby teologická identita dnešného adventizmu mala byť postavená na niečom inom. Pravda je, že postaviť identitu cirkvi na niekoľkých veršoch prorockej knihy Zjavenie Jána (14,12), ktorá nie je v zornom poli väčšinového kresťanstva, je riskantné. Cirkev, ktorá sa predstavuje svetu ako nositeľka posolstva troch anjelov z apokalypsy, bude možno vyvolávať podozrenie z exkluzivizmu, duchovného sebavedomia a pôsobiť výstredne až fundamentalisticky. Ale nepoznám inú charakteristiku toho, čo je jadrom adventistov siedmeho dňa. Ak by adventizmus stratil toto prorocké zakotvenie, zmenil by sa na jednu z mnohých denominácií s niekoľkými pomerne radikálnymi doktrínami. Ak stratí zo zreteľa túto víziu, prestane plniť svoje poslanie. Ak však dokáže zrozumiteľne vysvetliť určité nemenné pravdy a princípy Božej vlády tomuto ustavične sa meniacemu svetu, potom má budúcnosť.