Je dobré z času na čas uvedomiť si svoje limity a smrteľnosť. Keď som pred nejakým časom pomáhal zakrvavenému tínedžerovi po páde z bicykla poskytnúť prvú skôr pastoračnú ako odbornú pomoc a hneď nato bežal oznámiť jeho otcovi, čo sa stalo, zaskočila ma pokojná až cynická rodičovská reakcia: „Aspoň si konečne uvedomí, že nie je nesmrteľný. Už sa to s ním nedalo vydržať.“ Áno, nie sme nesmrteľní. Ale uvedomiť si to nie je len povinnosťou našich detí (z veľkej časti predovšetkým chlapcov), ale nás všetkých. Na naše ľudské limity zabúdame zvlášť pokiaľ ide o technológie. Zdá sa, že keby sme mali dostatok peňazí, dokážeme všetko. Napríklad odpojiť celé Spojené štáty od internetu. Stačia dvaja šikovní počítačoví experti a niekoľko stomiliónov dolárov a je to. Dokážeme zastaviť únik ropy do mora v Mexickom zálive a každý deň sme čítali o nových plánoch a schémach ako to dosiahnuť. Dokážeme zvládnuť finančné krízy, vieme vrátiť život do normálnych koľají po rôznych katastrofách a nešťastiach. Dokážeme vymyslieť ako sa dostať k zavaleným baníkom do 625 metrovej hĺbky a úspešne ich vytiahnuť. A celý svet je pri tom a právom oslavuje úspech. Napriek mnohým sklamaniam, ktoré nasledovali po ére modernizmu plnej vzrušenia zo svetlej a technologicky dokonalej spoločnosti nie je všetko zďaleka ideálne. Ale sebavedomie človeka, že „to“ dokáže, pretrváva. Ak to všetko dokážem, prečo potom Boh?
Určité vytriezvenie sa skrýva v slovách Písma: „Všetko môžem v tom, ktorý ma posilňuje.“ (Fil 4,13) Všetko sami nedokážeme. Nech sa akokoľvek snažíme, sme chytení do tej istej pasce. Potrebujeme pomoc zvonku. Možno presne tak, ako tí zavalení chilskí baníci – predovšetkým na našej ceste s Kristom. Ako Božie dieťa si uvedomujem, že všetko nedokážem. Závisím od svojho Majstra, ktorý ma premieňa, obnovuje a „uzdravuje všetky tvoje nemoci“ (Žalm 103,3).
Ako je to v cirkvi? Keď sa Dávid rozhodol postaviť Hospodinu dom a žil v presvedčení, že to dokáže, dostal veľmi jasný signál, že jeho schopnosti, bohatstvo a odhodlanie nestačia na uskutočnenie zámeru. Keď podobný úmysel mali navrátilci z Babylona a bolo to vlastne v čase obrovskej národnej krízy, dostali od proroka jednu dôležitú radu, možno aj ako recept na spôsob uvažovania „my to dokážeme“. Znela: „Nie mocou ani silou, ale mojím duchom.“ (Zach 4,6)