Biblický príbeh o Rispe, ktorý študujeme tento týždeň, je jedným z tých, pri ktorých si nevieme odpustiť otázku, ako to Hospodin mohol dopustiť. Je každý biblický príbeh napísaný ako naplnenie Božej vôle, alebo sú niektoré z nich zaznamenané ako odstrašujúci príklad? Je možné, že ich máme čítať s otázkou, ako mohli biblickí hrdinovia svojím správaním až tak zneuctiť Boha? Alebo na pozadí zlyhania veľkých hrdinov majú vyniknúť tí malí a nenápadní, ktorí sa zachovajú lepšie než tí, od ktorých by sme to čakali?
Rispa v našom príbehu nepovie ani slovo. Nech si už myslí alebo hovorí čokoľvek, zdá sa, že pre biblického pisateľa to nie je dôležité. Alebo je jej sila práve v tom mlčaní?
Rispa sa stáva hračkou v rukách veľkej politickej hry, ktorú rozohrávajú silní muži. Nie je však jedinou obeťou – nezabudnime, že aj sestra Míkal, bývalej Dávidovej ženy, stráca päť svojich detí. Tieto dve ženy žili v období, ktoré právam žien príliš neprialo. Aj keď boli bohaté, mali manželov, boli dokonca na kráľovskom dvore a boli verné a lojálne, ani to nestačilo. Muži víťazia a rozhodujú.
A potom prichádza najťažšia časť príbehu. (2 Sam 21,8-18) Poprava nevinných detí ako obeť zmierenia? Akt pomsty? Mohol tomu Dávid zabrániť? Nezrieka sa až príliš ľahko svojej zodpovednosti? Nevedel Dávid, Hospodinov pomazaný, že to nie je v súlade s Božím zákonom? Saul je mŕtvy, ale jeho genocída na Gibeončanoch má svoje tragické pokračovanie. Popravou Saulových potomkov sa podľa nich dostalo zadosť spravodlivosti, ale tých sedem obetí malo dve matky, ktorých spravodlivosť obišla naďaleko.
Rispa sa len nepatrne mihne na scéne izraelských dejín – obvinená zo smilstva, bezmocná, ako vdova, ktorej dvoch synov brutálne popravili. Niet nikoho, kto by ich dôstojne pochoval, preto sa rozhodne (a zase z jej úst nezaznie ani jedno slovo), že bude chrániť telá svojich detí pred divou zverou napriek tomu, že sa tým sama vystavuje nebezpečenstvu – možno aj od mužov. Ostáva v pustine sama – vo dne aj v noci.
Dávid je jej konaním zahanbený a vracia dôstojnosť nielen jej synom, ale aj Saulovi a Jonatánovi, ktorých nechá pochovať v zemi ich predkov. Možno až odvaha tejto ženy prinútila Dávida uvedomiť si, ako zbabelo sa zachoval.
Aj v našom svete sú často silní a mocní často zahanbení osobnými obeťami tých slabých a malých. Rispa si zaslúži väčšiu česť než Dávid a on to vie.
Povedať niečo radšej než mlčať, vykonať niečo radšej než nasledovať väčšinu, postaviť sa za niečo, čo stojí za to, postaviť sa na obranu tých, ktorí sú bezbranní, vždy niečo stojí. Aj keď si ľudia myslia, že sme hlúpi a na prvý pohľad zdá, že ten drobný skutok či postoj je podobný Rispinmu úsiliu malou palicou odohnať kŕdeľ nedobytných krkavcov od mŕtvych tiel.
Asi by sme o Rispe mali viac rozprávať.