Tak sme to tomu Geházimu vo štvrtok 16. decembra zase pekne spočítali. „Chlubí se Elíšou…“, „Chce tím poukázat, jak je důležitý…“, „Geháziho chvastavé řeči…“ „Poslední zmínka o Geházím není radostná…“, „Žije minulostí, kterou se rád chlubí…“ „Vydal se cestou nerespektování Božích příkazů…“ „Gehází mohl tvořit dějiny; jediné, co mu však zbylo, je žít minulostí“.
Keď ale čítam biblický text, nenachádzam nijaký podklad pre takýto negatívny Geháziho psychologický profil. Je tam zmienka o kráľovi, ktorý dáva podnet na rozprávanie o skutkoch veľkého proroka či Božieho muža. A Geházi ochotne rozpráva a ako očitý svedok sa delí o úžasné príbehy, ktoré zažil s Elizeom. Jedným z nich je aj príbeh o žene-vdove. Jadro rozprávania nie je v negatívnom hodnotení Elizeovho sluhu, ale v Božej prozreteľnosti, ktorá pomáha Šunemčanke dovolať sa spravodlivosti tým, že prichádza za kráľom práve vo chvíli, keď je o nej reč v spojitosti so zázračnými skutkami veľkého proroka Elizea. Tým žena vdova vystupuje z filmového plátna a stáva sa živou bytosťou, reálnou osobou, ktorá stojí vedľa kráľa, môže vierohodnosť príbehu len potvrdiť a ocitá sa z tohto pohľadu v správny čas na správnom mieste.
Mohli by sme samozrejme vytvoriť konštrukciu, že Geháziho Hospodin použije napriek jeho samochvále na to, aby pomohol tejto žene, ale nenachádzame na to ani jediný seriózny podklad v texte. A ani ako domnienka to neznie príliš vierohodne.
Myslím, že Geházi si nezaslúžil taký prísny súd a potvrdzuje to aj náš adventistický komentár k 8. kapitole 2. Kráľov. Nikde nezmieňuje Geháziho v negatívnom svetle. Naopak, vníma ho skôr ako Boží prostriedok, ktorý zasadzuje ženinu prosbu ku kráľovi do najvhodnejšieho času. Hospodin mnohým biblickým postavám odpustil ich previnenia a zlyhania. Nezaškodilo by, keby sme im odpustili aj my – čitatelia ich životopisov.
Za zmienku stojí aj otázka chronologickej postupnosti príbehov v 2. Kráľov. Spomínaný komentár zasadzuje náš príbeh ešte do času, keď Geházi netrpel malomocenstvom, bezprostredne za kapitolu 4,8-37, ktorá opisuje vzkriesenie chlapca. To by odsudzujúce poznámky autora BÚ na Geháziho spochybnilo úplne.
S tým súvisí aj poznámka v BÚ, ktorá vysvetľuje rozpor medzi tým, že v 2 Kráľ 5,27 je Geházi potrestaný malomocenstvom a v 8. kapitole stojí pred kráľom a nie je – ako sme zvyknutí u malomocných – izolovaný od spoločnosti. A zdôvodnenie? Choroba ho ešte nestihla tak veľmi zohyzdiť. Náš komentár zastáva iný, z môjho pohľadu prijateľnejší výklad. Uvedený príbeh sa jednoducho odohral
ešte v čase, keď Elizeus žil, ako som písal vyššie, bezprostredne po vzkriesení chlapca (2 Kráľ 4,8-37)