List Kolosanom je výrazne kristocentrický s premyslenými dôrazmi na jeho dielo pozemské i nebeské a následnými aplikáciami pre život jeho nasledovníkov. V prvej kapitole (napríklad verše 14-20) je opísaný Kristus ako obraz neviditeľného Boha, ako ten, v ktorom bolo všetko stvorené a ako podstata bytia. Kristus je vyvýšený, je v nebi s Otcom a prebýva v ňom všetka plnosť.
Ale o niekoľko veršov ďalej (1,27) je už Kristus predstavený ako ten, kto prebýva v nás. Áno, je vyvýšený, presahuje nás, je mocný Vládca, ale je zároveň blízko nás, dokonca v nás.
V druhej kapitole 6. verši je napísané: „Ako ste prijali Krista Ježiša, v ňom žite“. Kristus v nás by sa mal prejaviť v našom každodennom živote. A ako píše Pavol ďalej, je to najlepšia obrana proti mudráctvu, obradníctvu, falošnému uctievaniu, modlárstvu.
S Kristom a v Kristovi nielen žijeme, ale aj odumierame (ako aj on umrel): „Ak ste teda s Kristom odumreli…“ (2,12.20; 3,3) a sme s ním vzkriesení: „Ak ste teda boli vzkriesení s Kristom…“(3,3; 2,12n)
S Kristom teda umierame, sme vzkriesení a žijeme – táto trojica oblastí, ktoré nás viažu s Kristovým životom a tým, čím prešiel on, nás s ním spája nerozlučiteľným putom. Každá slúži Pavlovi na to, aby Kristových nasledovníkov motivovala a viedla ku konkrétnemu postoju viery. „Ak ste boli vzkriesení s Kristom, hľadajte, čo je hore.“ Vzkriesený človek by už mal premýšľať a zoraďovať svoje hodnoty inak.
A napokon je tu štvrtá, posledná oblasť, ktorá nás spája s Kristom – tú ešte len očakávame – „Keď sa zjaví Kristus, život náš, vtedy aj vy zjavíte sa s ním v sláve.“ (3,4) Pozeráme hore, kde sedí Kristus na pravici Božej (3,1), ale pohľadom na osláveného Krista sa perspektíva nášho pozemského života neuzatvára, nie je konečná. Kristus raz opustí svoj nebeský trón a „zjaví sa“. Až týmto činom, touto udalosťou sa dokonale naplní jeho spasiteľné poslanie.
Dovtedy nám neostáva nič iné, než s Kristom žiť, umierať a byť vzkriesený a s ostatnými veriacimi sa „znášať vospolok a odpúšťať si“… (3,13)