Potrebujeme odpustenie od iných aj odpúšťať iným – je to potreba dvojrozmerná. Pasívna aj aktívna. Ale aj tá zdanlivo pasívna úloha pri odpustení (prijať ho) je pre niektorých ťažko uskutočniteľná. Vyžaduje si vzdať sa sebaľútosti, je spojená so strachom z dôsledkov obnovenej dôvery, a ovplyvňuje ju tisíc drobných a ťažko opísateľných emocionálnych pochodov, jednoducho vyžaduje vnútorné odblokovanie. Podobné je to aj s odpúšťaním iným. V svojej pastoračnej praxi som sa často stretával s otázkou, čo je dôkazom, že sme naozaj odpustili. Mnohokrát sme počuli, že odpustiť rovná sa zabudnúť. A čo s melancholikmi, ktorí na krivdy a zranenia spáchané voči ich osobe zabudnú len veľmi ťažko? Sú v nevýhode oproti napríklad sangvinikom, ktorí emocionálne zranenia neprežujú tak dôkladne? Mne osobne (pretože aj ja mám silne vyvinutú emocionálnu pamäť) pomohla rada istého psychológa, ktorý za najdôležitejší dôkaz odpustenia pokladá to, že nemávame všade naokolo svojím emocionálnym zranením. Odvtedy som začal pozornejšie sledovať sám seba aj svojich blížnych. Všimol si, ako mi robí dobre, ak aj s odstupom času sa rád podelím o to, ako mi bolo ublížené a hlavne, kto za tým stojí. Pomohlo mi to postupne sa zbavovať tejto rozkošnej autoterapie, kde je ten druhý hlavný vinník a ja nevinná obeť. A moja skúsenosť zo zborov ma utvrdzuje, že je veľa podobných typov, ktoré kazateľovi na druhý deň po jeho uvedení do zboru už zoširoka referujú o tom, kto im ako pred dvadsiatimi rokmi v zbore ublížil, ale oni už mu dávno odpustili, lebo by sa inak nedostali do neba. Ale to „odpustenie“ sa prejavuje tým, že sa so svojimi „vinníkmi“ nerozprávajú, vyhýbajú sa podať im ruku, sedia na opačnej strane zboru a keď príde nový kazateľ, znovu mu zopakujú ako z nahratej pásky všetky dôležité detaily a popis charakteru hlavného vinníka. Odpustiť neznamená vždy zabudnúť, pretože v mnohých prípadoch by sa to človeku stalo osudným. Zabudnúť, že niekto ublížil vášmu dieťaťu a znovu ho nechať v jeho prítomnosti, by znamenalo vystavovať ho novej a novej šikane a traume. Odpustiť znamená, že napriek tomu, že v mojej pamäti ostáva negatívny emocionálny zážitok pomerne dlhú dobu, tak ho nevystavujem na obdiv a nemávam ním pri každej vhodnej príležitosti okolo seba. Navrhujem preto skrátiť vo všetkých zboroch na minimum premlčaciu dobu na všetky krivdy, ktoré nám kedy kto vykonal alebo sa modliť za postupné zakrpatenie emocionálnej pamäte so všetkými negatívnymi zážitkami, ktoré nedokážeme odpustiť. Aj to by mohla byť jedna z ciest k toľko potrebnému oživeniu cirkvi…