Pohreb sa konal v bratislavskom krematóriu s hojnou účasťou členov cirkvi a kazateľov z celého Slovenska. Z rozhovoru s jeho manželkou a kolegami kazateľmi, ktorí ho chodili do nemocnice navštevovať, som pochopil, že brat Hroboň si od chvíle, čo sa dozvedel nepriaznivú diagnózu až do posledných okamihov zachoval vnútorný pokoj, určitý nadhľad nad nepriaznivými okolnosťami života, ba aj humor.
Brat Hroboň venoval službe v cirkvi najproduktívnejšie roky svojho života a ešte aj po odchode do dôchodku bol ochotný slúžiť v okolitých zboroch, ak to bolo potrebné. Nebolo jednoduché niesť zodpovednosť za cirkev v totalitnej ére a asi len najbližší spolupracovníci a najbližšia rodina vedia, s čím všetkým musel zápasiť a pred akými ťažkými rozhodnutiami musel často stáť.
Hoci som sa stal kazateľom až po odchode brata Hroboňa do dôchodku, mám na neho niekoľko živých spomienok, keď ako predseda Slovenského združenia zavítal do prešovského zboru, ktorý som na konci osemdesiatych rokov navštevoval. Pamätám si ho ako rozvážneho, srdečného a skromného človeka, ktorý si vždy našiel čas na rozhovor. Dokázal mi trpezlivo načúvať, keď som od neho žiadal radu v niektorých vieroučných alebo cirkevno-organizačných otázkach, s ktorými som ako sympatizant cirkvi vtedy zápasil. Som mu vďačný za jeho tolerantný a láskavý prístup k hľadajúcemu mladému človeku, čo mi pomohlo vidieť cirkev v pozitívnom svetle.