V tomto týždni v biblických úlohách sme dvakrát natrafili na „módnu“ terminológiu. V prvom prípade nám Pavel v liste Galaťanov pripomína, že krstom sme si obliekli Krista (Gal 3,27), v druhom prípade (štvrtok 24.2.) sme vyzvaní, aby sme si obliekli nového človeka (Ef 4,24). Je v tom rozdiel, alebo nie? Zdá sa, že obliecť si Krista je viac v súlade s Pavlovou teológiou ospravedlnenia z viery, s jeho zdôrazňovaním byť „v Kristu“. Je to akt, ktorý prichádza zvonku, je to dôsledok krstu, ponorenia do vody, ktoré je skutkom viery. Rúcho, ktorým zakryli nahého krstenca vystupujúceho po ponorení z vody, predstavuje Krista, jeho bezprostrednú blízkosť, stotožnenie sa s ním. Krstenec sa vydáva na cestu nasledovania svojho Pána, rozhodol sa vstúpiť do spoločenstva Kristových učeníkov, symbolicky si teda podľa Pavla oblieka Krista.
Príkaz obliecť si nového človeka akoby bol založený na vlastnej snahe po zmene života. Možno to tak vyzerá, kým si neprečítame, čo tomuto veršu predchádza – poukázanie na Krista, na to, čo sa o ňom čitatelia Pavlovho listu naučili: „Ale vy ste sa nie tak učili o Kristu! Ak ste totiž počuli o ňom, a dostalo sa vám o ňom poučenia – ako je pravda o Ježišovi – zložte starého človeka…“ (Ef 4,20.21) Kristus asistuje aj pri obliekaní nového človeka, nespomína sa tu už krst, ale učenie, poznanie o Kristovi – určitý racionálny základ, ktorý by mal veriaceho motivovať a viesť k praktickým prejavom jeho kresťanského života. Dôraz je tu predovšetkým na pravdovravnosť (v. 25), na čo najrýchlejšie zmierenie s blížnym (v. 26), na spokojnosť s tým, čo máme, pracovitosť a sociálne cítenie (v. 28), na slušné a povzbudzujúce slová blížnym (v. 29) a na celkové harmonické spolunažívanie (v. 32). A na konci pasáže je znovu zmienka o Bohu, ktorý v Kristovi všetko odpustil a ktorého by sme mali napodobňovať.
Medzi oboma uvedenými biblickými výrokmi nie je rozpor – ak sme si obliekli Krista, obliekame si zároveň nového človeka.