V tomto týždni sme sa venovali súrodeneckej žiarlivosti (bratov voči Jozefovi), panovníckej žiarlivosti (Saula voči Dávidovi) a žiarlivosti náboženskej (farizejov voči Ježišovi). Vo všetkých troch prípadoch bola taká silná, že viedla až k snahe usmrtiť (v prípade maloletého Jozefa a v prípade obratného bojovníka Dávida nedokonanej). Žiarlivosť je silná emócia. Hoci sme sa nedotkli žiarlivosti partnerskej, zaujal ma nedávno rozhovor s jedným slovenským psychológom na túto tému, ktoréhp záver bol, že chorobná žiarlivosť (partnerská) je v podstate nevyliečiteľná. Ak to je pravda, nie je to dobrá správa. Myslím si ale, že žiarlivosť všeobecne nemusí nadobúdať vždy len extrémne podoby. Existuje aj v menej viditeľných a výrazných podobách, ale predsa len zožiera vnútro a oberá o pokoj a niekedy aj spánok. Niekedy sa objaví len na pár sekúnd, keď napríklad niekto pochváli v mojej prítomnosti kázanie niekoho iného. Nie je ľahké tešiť sa z úspechu svojho kolegu.
Počul som, že vo svojom jednom príhovore na výbore GK Dwight Nelson končil svoj vstup vyznaním žiarlivosti voči jednému svojmu kolegovi, ktorý je už dlhé roky úspešným evanjelistom cirkvi – voči Markovi Finleymu. Neviem, či by som mal ja odvahu sa takto verejne odhaliť a priznať negatívne pocity voči niektorému svojmu kolegovi. Dnes ráno na pobožnosti mi ale nedalo, aby som nepovedal, že aj mňa tie pocity prenasledujú už dlhé roky – konkrétne, keď na nejaké väčšie zhromaždenie pozvali môjho kolegu kazateľa a nie mňa. Mal som pocit, žeby som to kázanie mal rovnako dobre (ak nie lepšie pripravené), žeby som rovnako dokázal osloviť prítomných, že aj jednoducho patrím medzi schopných kazateľov a rečníkov. Keď čítam radu zo stredy 2.3. , aby sme činili pokánie, len čo sa tá zničujúca emócia zrodí v našom srdci, premýšľam, čo to znamená. Môžeme činiť pokánie z nejakého negatívneho pocitu? Ako by malo vyzerať? Mám sa modliť, aby ma Pán naučil žiť aj s týmto pocitom? Mám sa modliť za jeho odňatie? Alebo aby nezapustil korene a neovplyvňoval môj vzťah k tomu človeku? Alebo za to, aby sa zmenil na pozitívnu motiváciu vyrovnať sa mu v niektorých jeho dobrých schopnostiach? Čo by sa stalo, keby saul uznal Dávidove schopnosti a povolanie a prijal svoje vlastné obmedzenia? Čo by bolo, keby farizeji nevnímali Ježiša ako konkurenciu, ale partnera na napĺňanie podobných cieľov, aké mali oni sami? Ako by vyzerali naše zbory aj náš kazateľský kolektív, keby sme sa dokázali navzájom tešiť z úspechu toho druhého? Z jeho podnetného kázania, prednášky, úspešne zvládnutej akcie, obľúbenosti napríklad medzi mladými ľuďmi. Ak je pravda, že nám ide o jedno – o Božiu slávu, o zvestovanie Božieho kráľovstva, potom je vzájomné porovnávanie bezpredmetné…